Pani domu

Možno sa mi to len videlo, vravela si, keď si uvedomila, že za sklenou stenou reštaurácie zazrela Jána. Nemusela sa vrátiť, aby si to overila, niet pochýb, je to on, v poslednom čase sa často vyhovára na obchodné rokovania, domov chodí neskoro. Ada ho márne vyčkáva s večerou, chodí od okna k oknu, pohládza kvety na podokenici, ale myseľ jej kdesi lieta. Nechýba veľa, a začnem kontrolovať, či mu na košeli neostal odtlačok rúžu alebo závan cudzej vône. Kvety, osvedčený upokojujúci koníček vzornej domácej panej, márnotratne kvitnú, hoci do jari je ďaleko. Pripravila som ideálny domov pre upracovaného muža, prečo sa večne kdesi túla? Využila večernú chvíľku pohody a znova nastolila tému, ktorej sa držala už dlhý čas: Nemali by sme sa znova pokúsiť o umelé oplodnenie? Dieťa by nám obom naplnilo život, dalo by mu zmysel, všetci, čo vychovali potomkov, dožili sa vnúčat, môžu byť so svojím pozemským jestvovaním spokojní, niečo tu po nich ostalo. Nezahriakol ju – vyložila si to ako dobré znamenie, keby mal v úmysle ju opustiť, iste by reagoval odmietavo -, no ani ju veľmi nepočúval, zrejme po toľkých pokusoch mu jej nádeje pripadali márne, nech si pani domu hudie, čo sa jej páči. Musím niečo podniknúť, odhodlávala sa, konať rozhodne a rýchlo, kým nie je neskoro. Hneď na druhý deň si dohodla termín na klinike. Nie, už to tak nenechá, hoci ide o nemalé výdavky, no čo sú peniaze v porovnaní so splneným snom, s opojným pocitom držať v náručí vlastné dieťa? Vďaka nemu si udrží aj manžela, pripúta ho k sebe, konečne budú tvoriť plnohodnotnú rodinu, kde bude vždy dostatok lásky, hoci, isteže, prídu aj starosti, pre Jána otcovské, veď rodič nie je ten, kto dieťa zrodil, ale ten, kto ho vychoval. Bude to Jánovo dieťa. Tentoraz pokus vyjde, len treba veriť.

• Znova ste sa odhodlali? - privítala ju sivovlasá lekárka, ktorá už dávno mala odísť do dôchodku, nemôže sa však vzdať práce, ktorá je pre ňu zmyslom života a dôležitým poslaním. Netají, že moderné zákroky neschvaľuje, podľa nej je to proti prírode. Ada hovorila rýchlo, vecne, predstierala, že ju naháňa čas.
• Prosím, keby to mohlo byť čím skôr, pani primárka, - vravela, kým stará dáma listovala v diári a nervózne šomrala, chýba mi cigareta, kto to kedy videl, tieto prehnané protifajčiarske predpisy, človeka s dlhoročným zlozvykom to celkom odrovná, bez cigariet sa neviem sústrediť. Adela sa nezmohla ani na povinný rituál nekonečných ďakovaní, bežala po hladkej nemocničnej chodbe, a keď chcela prebehnúť cez cestu, takmer ju zrazilo auto. Spadla, v členku ju zabolelo, našťastie to nebolo nič vážne. Možnosť nečakaného úrazu ňou otriasla. Márne spriadam plány, všemocná náhoda ich v okamihu zmení. To tá lekárka! Nerozumie moderným ľuďom, pripraví človeka aj o zvyšok sebadôvery. Viera, to je môj problém. Možno mi dosiaľ nič nevyšlo práve pre nedostatok viery. Možno aj to dieťa chcem len preto, aby som sa zbavila obáv, že Ján ma jedného dňa opustí. Veď muži nie sú monogamní, napokon, dnes už nie sú monogamné ani ženy, svet sa zmenil, ľudia si prispôsobili morálku tak, ako to vyhovuje prelietavej ľudskej náture. Akáže vernosť? Nedávno sa pri rozhovore na túto tému dovolávala vernosti, akú badať napríklad u labutí, a znalec prírody ju uzemnil: Labutia vernosť? Chachá! Ak labuť stratí druha, nájde si iného. Takmer polovica labutích vajec, o ktoré sa obetavo stará nielen matka, ale aj jej druh, pochádza od iných otcov. Muži majú k dispozícii milióny spermií, môžu ich rozosievať na všetky strany, ak si chcú zabezpečiť čo najkvalitnejšie potomstvo, je to pre nich zákon prírody. Napokon, i ja s tým rátam, možno sa niekde nájde plodný mladý muž, kohút plemenáč, ktorého spermiu moje telo konečne prijme, zákrok sa podarí… Nádej, ktorú v sebe znova živila, jej psychicky pomohla. Znova si vychutnávala spoločný život s Jánom, tešila sa jeho blízkosti. Ráno vyšiel z kúpeľne vyholený, vyvoňaný, pleť, zarumenená po holení, mu mladistvo svietila, na tvári mu pohrával spokojný úsmev, hoci bolo zrejmé, že spokojnosť nesúvisí s chuťou kávy, ktorú vypil automaticky, bez vychutnávania, zo žemle odhryzol priveľký kus, akoby chcel mať raňajší rituál rýchlo za sebou a mienil čím skôr vypadnúť. Nevedela, ako by ho zdržala, rada by sa bola chvíľu pokochala v jeho omladnutej tvári, mal však naponáhlo. Už na odchode utrúsil čosi o tom, že kamarát Igor (spozornela: kamarát Igor, večná výhovorka!) mu ponúka mäso priamo z gazdovského dvora, jeho brat či bratanec má biologicky zdravý chov a predáva veľmi lacno, vysvetľoval s úsmevom, akoby, duchom neprítomný, čosi zahováral, pri bozku na rozlúčku ju ovanula vôňa vody po holení. Najlepšie vyzerá, keď odchádza z domu, blyslo jej hlavou, keď za ním buchli dvere. Tá myšlienka ju zaskočila, musím sa k nej vrátiť, zaumienila si. No márne si namáhala hlavu, o čom som to chcela pouvažovať, spomenula si na sivovlasú lekárku, mojím nápadom nie je nadšená, ešte vždy neprijala peniaze za predpokladaný zákrok. Dočerta, ide to tak pomaly, už mi z toho preskakuje! Chcela som o niečom pouvažovať, čo to bolo? Všetko sa mi vyparí z hlavy! Možno si spomeniem večer, keď Ján príde z roboty, súviselo to s ním, v jeho prítomnosti mi zabudnutá myšlienka naskočí. Ján sa však neukázal, ako vždy, obchodné rokovanie, ospravedlňoval sa telefonicky.
• S Igorom? - spýtala sa.
• S Igorom, pravdaže. Dvaja sme silnejší, - nevnímal jej iróniu. Jasné, domov ho nič neťahá. Náhle jej to zaplo, ten ranný postreh v celej neľútostnej kráse: Najlepšie vyzerá, keď odchádza z domu! Prepánajána! V mojej prítomnosti chodí neoholený, vo vyťahanom tričku, ale z domu odchádza ako manekýn. Nie je za tým iná žena? Pani domu, ako ma rád tituluje, nemusí byť vždy aj paňou situácie. Znova nekonečné putovanie od okna k oknu. Kvety na podokenici naplno rozkvitli, niet sily, ktorá by im v tom mohla zabrániť. No ani fantastické farby okvetí ju nevedia potešiť. Niekoľko dní sa trápila, zašla za Jánom do úradu, pokúšala sa nájsť spojenca v jeho sekretárke, ale nič nedosiahla. Reagoval podráždene. Kedysi, keď sa dožadovala, aby si pre ňu našiel čas, aby si vyšli do prírody, na prechádzku, keď kúpila lístky do divadla, vždy sa napokon dal nahovoriť, poslúchol ju, zarážalo ju, že dal so sebou manipulovať, možno mu to aj vyhovovalo, nemusel sa unúvať, vymýšľať, usporila mu vzácnu energiu, čas, ba aj peniaze. A hoci sa umárala túžbou po dieťati, usilovala sa o dobrú náladu, vtipkovala, brala veci s humorom, je im predsa spolu dobre, žijú si na úrovni... Za násilnou veselosťou sa však skrývala obava, že čosi sa medzi nimi nenávratne zmenilo. Dva neúspešné pokusy o umelé oplodnenie v nich zanechali stopu, vyhasili nádej. Naučili sa existovať vedľa seba bez slov. Akoby ich už spájali len úsečné telefonáty a esemesky. Nanovo vkladala nádeje do lekárskeho zákroku, zahanbujúcu tortúru podstúpi aj tretí raz, možno to napokon vyjde, otehotnie, donosí a porodí dieťa, ktoré si bude vyžadovať otcovu prítomnosť. Ján sa už nikde nezdrží, z obchodných rokovaní bude bežať domov, za synčekom, za jeho matkou, ktorá mu vďaka svojej zaťatosti splnila životný sen… Teraz je pre ňu dôležitá pevná viera a dobrá životná kondícia. Už dlho nezablúdila do telocvične, treba sa tam vrátiť, ignorovať záujem dobre stavaného trénera, jeho premyslené hmaty na citlivých miestach, a poctivo cvičiť.
• Dávate si do tela, - s uznaním zdvihol obočie tréner. - Len pomaly, pomaly. Prudký nástup vám môže uškodiť, - brzdil ju v rozbehu. Len pomaly, pomaly, vravela si, už raz v behu takmer vletela pod auto, spomenula si na bolestivý pád, pomaly a postupne treba ísť za svojím cieľom, no vytrvalo, nedať sa ničím a nikým odradiť, ani starou lekárkou, ktorá zreteľne dáva najavo, že Adinu túžbu po dieťati neschvaľuje.
• To si žiada dlhší rozhovor, - unavene šomrala primárka. -Dáme si kávičku? - usadila Adu do kresielka, zhlboka si vzdychla.
• Aj by som si zapálila, na staré kolená sa už zlozvyku nezbavím, - vysvetľovala a v očiach, začervenaných ako po nedospatej noci, svietil úsmevček. - Ku kávičke sa automaticky žiada cigaretka. Čo s tým? Tieto moderné časy vedú svojský pohon na bosorky. Sestra doniesla kávu a stará pani ju zamyslene miešala, akoby hľadala slová.
• Už som vám viackrát vravela, pani Adela, ale akosi…
• Chcem mať dieťa… - šepla Ada, akoby sa to želanie neodvažovala ani vysloviť. - Chcela by som…
• To je pekné. No uvedomte si, za akú cenu… Tú cenu totiž bude platiť vaše dieťa. Neviete si predstaviť, aké môže mať v živote problémy…
• Problémy? Áno, lekárka to nehovorí prvý raz, ibaže Ada jej varovania nebrala vážne. Problémy môžu prísť, ale nemusia, kto ich nemá?
• Napríklad… darcovia sú zväčša študenti, ktorí potrebujú peniaze. Spermie sa môžu použiť vo viacerých prípadoch. Čo ak sa vaša dcérka raz vydá za mladíka, ktorý jej bude po otcovi bratom? Ada odmieta počúvať, no aj tak zachytí lekárkinu otázku – chcete mať postihnuté vnúčence? Nie je už na svete dosť postihnutých detí? Nastal čas, aby sme si položili otázku, čo my ľudia na tejto našej Zemi skutočne chceme, čo naozaj potrebujeme? Musíme mať všetko, musí sa splniť každé naše želanie? Aj v prípade, keď hrozí, že tým niekomu ublížime? Lekárka hovorí presvedčivo a Ada klopí zrak, akoby v tejto chvíli musela pykať za všetky hriechy sveta. Myseľ jej kdesi blúdi, cíti sa stratená vo vlastnom živote. S Jánom nie je reč, odchádza zavčasu ráno vyholený, vyvoňaný, akoby vstupoval do arény, kde zožne najväčší životný úspech, vracia sa neskoro v noci. Možno z pocitu opustenosti, zo zúfalstva, ospravedlňovala sama seba, začala koketovať s cvičiteľom v posilňovni, zapôsobili na ňu jeho svalnaté plecia. K nám chodia len pekné ženy, usmieval sa sebavedome, krásavice sem privábia mužov, ich dobyvačné pohľady sa lepia na telá v priliehavých úboroch ako muchy na med. Niekedy by som vás rád pozval na večeru, čo poviete, vravel sebaisto, posilnený faktom, že strpela jeho dotyky, keď upravoval polohu tela pri cvičení. Aj pri ňom hrozí nebezpečenstvo, že si moja dcéra vezme jeho syna, teda brata, prípadne môj syn objaví niekde svojho dvojníka? Tá myšlienka ju pobavila, musela sa ovládať a prikyvovať dojímavo nástojčivej, presviedčaním zaujatej lekárke, isteže, treba si to rozmyslieť, človek si berie na plecia obrovskú zodpovednosť, uvážte, čo sa stane, ak si váš manžel raz uvedomí, že to dieťa vlastne nie je jeho, a bude mať stopercentnú pravdu… Viete, čo bude o desať, pätnásť rokov? Uvedomujete si, aké ťažké je vychovať dieťa? Ocitnúť sa zoči-voči pubertiakovi, ktorý vás pokladá za príčinu svojich problémov? Viete, aká je to vojna nervov?
• Ešte si to rozmyslím, - dvíha sa Ada, aby ulahodila starej dáme a nepríjemný rozhovor mala čím prv za sebou. Lekárke sa viditeľne uľaví, nepáči sa jej, ako dnešní ľudia znásilňujú prírodu, ženy si škodlivou antikoncepciou podrývajú zdravie, iné chcú silou-mocou potomka, dožadujú sa zákrokov, ktorých následky nedomyslia, splnia si sebecké želania aj za cenu, že na svete pribúda nešťastných ľudí. Treba si prevetrať hlavu, zájsť do telocvične. Tréner oceňuje usilovnosť, pravidelný tréning robí zázraky nielen s telom, ale aj s duchom, hovorí a uznanlivo jej jemným dotykom prejde po ramenách, neodváži sa však siahnuť na body vášne, hoci neodtŕha zrak od výstrihu, zrejme by nedbal oceniť aj pevnosť prsných svalov. Po chvíli však mužská ruka akoby náhodne (tréner v tej chvíli hľadí iným smerom, akoby ho upútalo čosi iné) vkĺzne pod pazuchu, mimovoľným, šteklivým pohybom sa dotkne citlivých žliaz. Žena je zrodená na to, aby mala deti. Ada stuhne, sama nevie, prečo sa v mihu neodtiahla, nedala najavo, že dôvernosti si vyprosí, naopak, zdrevenela, tréner si to môže vysvetliť ako prísľub. A možno to aj niečo ako prísľub bolo, pomsta je sladká. Preboha, čo bláznim? Rýchlo pod sprchu, schladiť rozhorúčenú hlavu. Možno by som potrebovala nielen cvičiteľa tela, ale aj ducha. Jestvujú akési duchovné cvičenia, kde sa človek učí poznávať a kontrolovať sám seba. Na ulici podchvíľou vnucujú chodcom letáčiky, reklamy podobných kurzov, mala by som nejaký absolvovať. A možno by stačilo zájsť do kostola. Túlala sa mestom, chcela prísť na iné myšlienky, no čosi ju pichalo pri srdci ako záder. Som egoistka, keď chcem byť paňou svojho domu a svojho života? Fakt je, že som všetko dirigovala, Ján je, pravdupovediac, nielen nerozhodný, ale doslova lenivý, uvažovala, keď sa v predčasnom zimnom súmraku a snehovej čľapkanici preplietala zástupom ľudí, ktorí pôsobili rozjarene, najmä mládež sa hlučne bavila. Na chodcoch vidieť, že zvládajú život, svet je pre nich gombička. Rušné vysvietené obchody ponúkajú trh splnených želaní. Aj proti svojej vôli sa ustavične vracala k problémom, ktoré ju ťažia. Dlhé roky boli s Jánom kolegovia, priatelia, roky spolu spávali bez toho, aby definovali svoj vzťah. Po čase však neurčitosť, neistota Ade prekážala. Iné ženy sa vydávajú, majú deti, a ona nevie, na čom je. Na jej naliehanie kúpili spoločný byt. Ján sa ani netváril nadšene, akoby mu to bolo jedno. Možno mu vyhovuje, že problémy zaňho rieši niekto iný. Má domov so všetkým pohodlím, zavše dá najavo, že oceňuje úsilie domácej panej. Už ma to nebaví, neviem žiť zo dňa na deň, nemienim trpne čakať, čo osud donesie, búrila sa. Osud? Spomenula si, čo sa kedysi hovorilo o lietadle, ktoré spadlo do blízkeho jazera. Zachránili sa traja ľudia. Po Francúza prišiel otec autom, cestou havarovali a mladý muž zahynul. Ďalší zachránený sa o pár dní zabil na bicykli. Osudu neujdeš! Netreba ho znásilňovať! Stará a známa pravda, smrť v Samare, uvedomila si. Po chrbte jej prešli zimomriavky. Lekárka s prefajčeným hlasom má pravdu, človek by nemal pokúšať Boha. Či vlastne, už sa mi to pletie, pokúšať diabla? Možno sa raz dočkám dieťaťa. Nemusím sa upínať na Jána, akoby bol jediný na svete, vravela si, keď sa predierala hemživým davom. Som zdravá žena, môžem mať detí, koľko chcem. Alebo si môžeme vziať nejakú sirotu, dieťa z domova…
  Vtom zbadala za sklenou stenou vysvietenej reštaurácie Jána. Najprv zapochybovala, či je to on, zastala a lepšie si obzrela šviháka v spoločnosti krásnej ženy, sledovala napoly odvrátený profil. Pôsobil mlado, priam žiaril, s vkusne oblečenou dámou tvorili zohratú dvojicu a správali sa k sebe dôverne. To nemôže byť náhoda. Tá istá reštaurácia, dokonca ten istý stôl ako nedávno, a zrejme aj tá istá dáma. Takto vyzerá dôležité obchodné rokovanie, zúrila. Ja som to tušila. Čakala som na to ako na popravu. Pani domu nemusí byť aj paňou svojho osudu. Zneistená kráčala ďalej, za rohom vošla do prvého baru, vytiahla z kabelky telefón. Jánov hlas znie mladistvo, prekypuje dobrou náladou, áno, má povinnosti, podľahol Igorovým zvodom, musia niečo vybaviť, domov príde neskoro. Neskoro? Čo sa dá robiť. Vchody do reštaurácií a barov žiaria čoraz vábivejšie, strechy budov sa strácajú vo vlhkej hmle. Ján podľahol Igorovým zvodom. A ja som takmer podľahla zvodom prvého, čo bol nablízku, spomenula si na trénerov dotyk, sama nevie, prečo ho strpela, akoby tým chcela čosi naznačiť. Naozaj je veľmi neskoro, už je na všetko neskoro, opakovala si a zrýchlila krok. Nepočkala na električku, musí si vyvetrať hlavu, pôjde pešo. Pred domom v údive zastala: V oknách sa svieti. Ján je už doma! Predbehol ju, zrejme bol v meste autom. Teraz ona bude tá, čo chodí domov neskoro. Neskoro, neskoro, hučalo jej v tepnách. V byte sa šíria čudné vône, z kuchyne počuť mužské hlasy. Ján s Igorom, zohratí borci, obaja v najlepšej nálade. Na stole neodmysliteľná fľaša a plné taniere voňavých dobrôt.
• Pani domu! Konečne! Dúfam, že sme ťa prekvapili, Adelka? - objíma ju uveličený Igor.
• Boli sme na zakáľačke, - zvestuje jej naradovane Ján. Aj on ju symbolicky objíme a širokým gestom ju pozýva k stolu. - Poď, ochutnaj! Badať, že si už vypil.
• Zdalo sa mi, že som ťa videla v meste…
• V meste? Fatamorgána, - smial sa Ján. - Bol som na lepšom…
• Boli sme na dedine. Pôvodne sme chceli iba kúpiť mäsko, - vysvetľuje Igor. - Ale bratanec je bratanec, zavolal nás na zakáľačku, treba si užiť takú atmosféru. Poznáš Jána, toho je ťažko nahovoriť, aby zdvihol zadok spoza pracovného stola, ale stal sa zázrak, podarilo sa! Našiel nejakú výhovorku a vyrazili sme už pred obedom.
• Máme plnú mrazničku, - chvastal sa Ján, - čerstvé mäsko za výhodnú cenu…
• Je to čistý, ekologický chov, za kvalitu ručím, - nadchýnal sa Igor a vyťahoval z hrnca pariace sa klobásky. - Ochutnáme, panstvo? Kde je horčica a chren? A kyslé uhorky? Prípadne nejaká zeleninka?
• Obráť sa na pani domu, - smial sa Ján. - Takú dobrotu, Adelka, si v živote nejedla! Prestrela na jedálenský stôl. Dočerta, všetko je fuč, jej ušľachtilé utrpenie, zúfalstvo, manželské trápenie, všetko vybuchlo pri náraze na chutné domáce klobásky. Nevedela, či ju holá skutočnosť, náhle prudko osvetlená, neodškriepiteľný a dokázateľný fakt, či ju to potešilo, alebo obralo o čosi dôležité, o drámu hodnú shakespearovskej herečky: aspoň trocha vzruchu v zdĺhavom nudnom živote, v pomalom umieraní! Už si chystala zúfalú scénu, hlavná hrdinka si trhá vlasy alebo sa zadúša plačom, možno len dôstojne pregĺga slzy, ale v krutej realite namiesto sĺz v očiach sa jej zbiehali v ústach slinky pri pohľade na misu zabíjačkových dobrôt. Isteže, také čerstvé jaterničky dávno, celé roky nejedla.