Zamlčaná pravda
1 / 15
Babcii sa zachvejú ruky, keď tú fotografiu nadvihne, a vzdychne, keď si ju pritisne k lícu. Na okamih zatvorí oči a oprie si hlavu o snímku, potom sa ku mne obráti a ponúkne mi ju.
Vidím na nej, aká je pre ňu tá fotografia vzácna, a tak sa snažím vziať si ju od nej s náležitou úctou. Sklopím zrak na obrázok v rukách a napadne mi, že tento mládenec mi pripadá neznámy a zároveň čudne povedomý.
Babcia sa po chvíli načiahne za fotografiou a prevráti ju. Na zadnej strane zbadám odkaz načmáraný vyblednutým atramentom – drobné písmená sú natlačené tesne k sebe.
Fotografoval Henry Adamcwiz, Trzebinský kopec, 1. júla 1941
Prečítam to nahlas mame a vrátim snímku babcii.
„Chuderka babcia. Veľmi jej chýba dedko,“ vzdychnem. Mama sa zamračí a znovu si fotografiu premeria.
„Určite áno,“ odvetí, „ale toto nie je dedko.“