Posledný vlak do Londýna
1 / 14
Truus sledovala v spätnom zrkadle, ako sa vzadu mihá svetelný lúč. Nedalo sa rozpoznať, čo vojaci robia. Pustila volant, ktorý pevne zvierala, a položila si ruky na sukňu.
„Nehýbte sa, dievčence,“ zašepkala. „Nevyliezajte von.“ Vďakabohu, že boli také drobné. Drobné a vychudnuté na kosť.
Strážnik sa vrátil dopredu. Truus v bočnom zrkadle videla, ako jeho spoločník so zbraňou v ruke starostlivo skladá prikrývky. Znova položila ruky v rukaviciach na volant.
„Prekvapuje ma, pani Wijsmullerová, prečo máte so sebou toľko prikrývok,“ poznamenal vojak chlapčenským hlasom. Úbožiak musel stáť celú noc na zime a brániť ľuďom opustiť krajinu, v ktorej ich nechceli. Vyrástol tu a veril v ňu. Keby Truus mala deti, určite by ich učila milovať Holandsko. Strážnik bol len mladý, naivný chlapec, ktorý si plnil svoju povinnosť.
„Zoberte si každý jednu,“ navrhla mu. „Takýto studený májový večer sme už dávno nemali.“
Mladík sa vrátil k svojmu spoločníkovi, ten vzal dve prikrývky a položil ich nabok.
„Ďakujeme, pani Wijsmullerová. Je veľmi chladno. Aj vy by ste si mali obliecť kabát.“
Truus prikývla, ale kabáta sa ani nedotkla. Druhý strážnik opäť prešiel k zadnej časti auta.
Prvý strážnik sa spýtal: „Nebude vám prekážať, keď vyprázdnime celý kufor?“