Adriana a čas

Stál som na autobusovej zastávke a vracal sa zo školy domov. Bol teplý jarný deň, povieval slabý vietor a vo vzduchu bolo cítiť blížiace sa leto. V parku na druhej strane ulice kvitol zlatý dážď a na jej konci bolo vidieť dve rozkvitnuté čerešne. Všetci ľudia na zastávke sa usmievali a tešili z pekného dňa. Študent s cigaretou v krátkych nohaviciach, pán v sivom obleku s krikľavou kravatou aj penzista s igelitovou taškou vo vyťahaných rifliach, flanelovej košeli a modrej baretke. Všetci mali na tvárach taký pohodový výraz. Aj doprava sa spokojne usmievala a tvárila, akoby sme ani neboli vo veľkom meste, ale niekde na vidieku. Asi aj ona podľahla čaru prichádzajúceho leta. Na križovatke zastavilo niekoľko áut. A tak sme my, pešiaci, sledovali autá stojace na červenú, šoféri na oplátku sledovali nás. 19, 92, 60, 89, 119, 18. Nie, nie, to nie sú čísla z posledného ťahu lotérie ani údaje o tlaku, teplote, vlhkosti a rosnom bode nad Biskajským zálivom. To sú parametre našej budúcej, práve prichádzajúcej spolucestujúcej. Devätnásť rokov, deväťdesiatdva obvod hrude, šesťdesiat obvod pása, osemdesiatdeväť obvod bokov, stodevätnásť dĺžka nôh a osemnásť dĺžka sukne. Volá sa Adriana a je to dcéra mojej susedy z tretieho poschodia. Všimla si ma, kývla na pozdrav a postavila sa na zástavku. Naša Adriana má jar a leto najradšej, môže nosiť tie najkratšie sukne a ukazovať svetu svoje dlhé nohy. Rada totiž vzbudzuje pozornosť a je šťastná, keď na ňu ľudia pozerajú. Aj dnes sa z toho tešila, stále sa obzerala a radovala z každého ďalšieho pohľadu. Vlasy mala rozpustené, vietor sa s nimi pohrával a slnko prepletalo svoje lúče s jej svetlými kaderami. Mala oblečené priliehavé, skoro priesvitné tričko s veľkým výstrihom bez podprsenky, čo využili jej zvedavé bradavky a cez tričko si obzerali okolitý svet. Aby lepšie videli, vykláňali sa dopredu a na okolostojacich ľudí kričali: „Nabok, choďte nabok, nezavadzajte, nevidíme.“ A oni, akoby naozaj počuli, sa uhýbali a poskytovali bradavkám nerušený výhľad. Len krátka čierna sukňa, ktorá ako ruky milenca obopínala Adrianine boky, protestovala. „Aj ja chcem vidieť, aj ja,“ kričala piskľavým hlasom. Vtedy sa do tohto cirkusu pridali aj jej tenisky a zaspievali: „Kráľovná bielych tenisiek, čo viac už môžeš chcieť.“ V tej chvíli stálo na križovatke na červenú sedem áut. Ich šoféri mali v očiach radosť, nehu, údiv a túžbu. Hlavne túžby bolo v tých pohľadoch veľa. V očiach šedivého päťdesiatnika v nablýskanom mercedese, mladého chalana v staršom fiate aj vodiča dodávky v zelenej šiltovke. Aj v ostatných autách sedeli muži a pohľadmi hltali Adrianu. Všetci sa tešili z prichádzajúceho leta a z toho vyplývajúcich pôvabov. Pohľad na tú dokonalosť nenechal chladných ani nás, pešiakov, na zastávke. Študentovi v kraťasoch vypadla z úst cigareta, pán v obleku mal problém s dýchaním a musel si uvoľniť krikľavú kravatu a z penzistu vo flanelovej košeli stekal pot a vyzeral, akoby práve dobehol do cieľa maratónskeho behu. Červené svetlo na semafore zhaslo a cez oranžovú sa preplo na zelenú, ale sedem áut ignorovalo zelenú. Autá stáli, šoféri pozerali na Adrianu a spoločne si užívali tieto momenty. „Prečo stoja, prečo nejdú,“ vykrikovala pravá bradavka. „Áno, áno, nech idú,“ pridala sa ľavá. „Možno im došiel benzín,“ ozval sa piskľavý hlas sukne. „Ale hovno, očumujú Adrianu,“ skonštatovali všímavé tenisky. Podľahol tomu aj priateľ Vietor, prestal sa pohrávať s jej dlhými vlasmi, zostúpil na zem a s otvorenými ústami pozeral na tú krásu.
„Tik-tak, tik-tak......,“ ozýval sa na pozadí absolútneho bezvetria Čas. Napokon stíchol aj on, postavil sa vedľa mňa a zastavil plynutie sekúnd, minút... A tak Vietor, Čas, štyria muži na zastávke a sedem v autách nemo pozerali na Adrianu. Svet sa zastavil. Vysoko nad oblakmi, kam lietadlá nedoletia a rakety preletia tak rýchlo, že si nič nevšimnú, sedel vo svojej kancelárii náš Stvoriteľ. Pozeral na svoje dielo a tešil sa z neho, zároveň kontroloval jednotlivé procesy a vyhodnocoval ich priebeh. Svet pod ním sa kúpal v lúčoch vzdialeného slnka, jeho druhá strana v mesačnom svite, všetko bolo v pohybe, rástlo, dýchalo, vnímalo, množilo sa... ako tisíce rokov predtým. Zrazu sa za jeho chrbtom rozblikala červená kontrolka s nápisom ALARM a zvuk hlasnej sirény znel končiacou sa Zemou a začínajúcim sa vesmírom. Na monitore umiestnenom pod kontrolkou sa objavil obraz jednej križovatky niekde v strednej Európe, na ňom autá, ktoré stáli, muži, ktorí sa nehýbali, a Čas, ktorý nebežal. Čas, ktorý sa ešte nikdy nezastavil a ktorý sa ani zastaviť nemal. Stvoriteľ sa postavil a stlačil vypínač označený nápisom RESET. Nič sa však nezmenilo, svet sa stále nehýbal, iba Vietor, ten sa prebral a začal opäť fúkať. Vtedy si všimol Adrianu a pohľad, akým sa na ňu pozerá Čas. Pochopil, prebudilo to v ňom obrovskú zlosť, ktorá sa miešala s pocitom pýchy na svoje dielo. Adriana bola jeho výtvorom tak ako ty, ja, všetci ľudia, zvieratá aj kvety. Stvoril a ovládal aj vodu, oheň, vietor, iba Čas nie. Čas bol nezávislý od vôle kohokoľvek, aj Stvoriteľa, bol stály a pevný ako skala, až doteraz. Bol nahnevaný na Čas, veľmi nahnevaný, že podľahol niečomu tak pominuteľnému, na Adrianu, že nenosí podprsenku a dlhšie sukne, a trochu aj na seba, že ju nestvoril s bradavicou na nose alebo chlapčenským hrudníkom a kratšími nohami. Spoza chrbta potom vytiahol objemnú knihu s názvom „ZEM – návod na použitie“, v časti poruchy našiel v abecednom registri heslo „zastavenie času“, nalistoval stranu 356 a nahlas prečítal krátky text: „Čo čas zastaví, to čas spustí.“ To znamená, že Čas zastavila nadmieru vyvinutá dlhonohá sporo oblečená blondína a spustiť ho môže iba iná nadmieru vyvinutá dlhonohá sporo oblečená blondína. Ale kde ju mám vziať? Na svete ich je veľa, ale všetky sa zastavili a teraz bez pohnutia sedia, stoja alebo ležia niekde v Paríži, New Yorku alebo na osamelej farme niekoľko tisíc kilometrov západne od Sydney. Všetky, úplne všetky. „Som jediný, kto môže pohnúť časom,“ uvedomil si Stvoriteľ. Zatiaľ čo svet stál, nezodpovedný Čas pohľadom stále hltal Adrianu. Spoločnosť mu robili štyria muži na zástavke a sedem v autách. Všetci mlčali, museli, svet sa zastavil. Zrazu sa ozvalo hlasné zatrúbenie a prerušilo túto priam posvätnú chvíľu. Bolo to ako rúhanie v kostole, ako výkrik oplzlého slova počas kázne. Bolo to ôsme, na križovatku práve prichádzajúce auto. Na monitore vysoko nad oblakmi, kam lietadlá nedoletia a rakety preletia tak rýchlo, že si nič nevšimnú, bol obraz križovatky niekde v strednej Európe. Zrazu sa z jeho reproduktorov ozvalo hlasné zatrúbenie. Bolo vidno, ako sa Čas strhol, otočil sa a zbadal ôsme auto. Za jeho volantom sedela Adriana, vlastne jej dvojníčka, aj to nepodarená. Pravé ňadro mala väčšie ako ľavé, blonďavé vlasy mala neupravené a strapaté a jej mejkap, ten vyzeral, akoby sa maľovala po prvýkrát.
„Čo čas zastaví, to čas spustí,“ povedala mu. Čas jej prikývol a začal opäť plynúť: „Tik-tak, tik-tak......“ Červené svetlo s nápisom ALARM zhaslo, siréna sa vypla a svet sa vrátil do starých koľají. Jedinou spomienkou na túto, pre svet neobvyklú udalosť boli na stole Stvoriteľa položené Zlaté stránky otvorené na rubrike POŽIČOVNE KOSTÝMOV a krátky odkaz na dverách jeho kancelárie: PRÍDEM HNEĎ. MUSÍM NIEČO SÚRNE VYBAVIŤ!

Mimoriadna tlačová správa z nasledujúceho dňa: Dnes ráno sa postupne vo všetkých časových pásmach udial zvláštny fenomén, ktorý sa vyskytuje na všetkých kontinentoch a vo všetkých štátoch. Tento úkaz postihuje pekné mladé ženy a je nezávislý od národnosti, vyznania a farby pokožky. Prejavuje sa tým, že všetky nadmieru vyvinuté a dlhonohé krásavice sa ráno budia s prsiami o dve čísla menšími, nohami o dvadsať centimetrov kratšími a odpornou bradavicou na nose.