PrešpoRock
1 / 7
Kambek tambek
Bratislava 216 milimetrov. Ale nie – kilometrov.
Všade dobre... tak načo chodiť domov?
Ako sa začína text českej hymny? Nevím, kde bydlím.
Nie je dôležité mať kam ísť. Dôležité je mať sa kam vrátiť.
Bratislava 210 km.
Ďaleko? Ako kedy.
Dlhá biela prerušovaná čiara mi beží v ústrety, akoby som ju navíjal na svoju nápravu. Zozadu mi do spätného zrkadla pália svetlá veľkého džípu, ktorého majiteľ potrebuje všetkým oznámiť, že sme mu ukradnutí. Predbieha ma a odkrýva svetelnú šou na streche tureckého kamióna. Som v aute sám a chytá ma driemota. Za jazdy otvorím okno a nechám sa vyfackať a postrapatiť studenou rukou nočného vzduchu. Mám v prehrávači Gipsy Kings, to je muzika, s ktorou ide auto aj bez nafty.
Z ničoho nič sa ocitnem na úseku, kde je predo mnou aj za mnou plno áut. Vytvárame zložitú choreografiu blikania, predbiehania, odbočení a únikov. Je príjemné nechať sa vtiahnuť do hry s nočnou diaľnicou. Je to ako splavovať rieku, ako križovať vzdušný koridor. Rútim sa nocou ako torpédo vystrelené medzi dvomi koľajnicami. Občas zaregistrujem názvy mestečiek, zelené tabule mi privolajú vôňu kriedy a mokrej špongie na hodine zemepisu. Spomeniem si, ako sme boli s Paľom Hammelom mapári. Nosili sme po školskej chodbe na pleciach veľkú starú mapu Ameriky. A mapy dnes už neexistujúcich štátov. Československo. Svaz sovětských socialistických...
Zrazu mi skočí do cesty oznam: Motorest – desať kilometrov. Halušky, domáca zabíjačka. Otvorené 24 hodín.
Paráda. Paráda.
Moja kozmická loď bude pristávať. Svetielka blikajú, svetlomety vykrajujú z mliečnej dráhy moju odbočku. Už je tu motorest, pribrzdím, zabočím na parkovisko. Ale okná motorestu sú zhasnuté, nikde ani noha. Aj tak vystúpim. Na dverách je rukou napísaný oznam. Obslúžime vás vedľa.
Pozriem sa vedľa, pri motoreste je odstavený železničný vagón. A v ňom sa svieti. Vyjdem po schodíkoch, otvorím. Vo vagóne je improvizovaný bufet. Vnútri nafajčené a zima ako v psinci. Za pultom stojí uzimený, otrávený čašník.
„Dobrý večer.“
„Dobrý. Môžem dostať halušky?“
„Už sa minuli.“
„Môžem u vás niečo zjesť?“
„To asi ťažko.“
„Vy ste nočný bufet?“
„Akože. Akože bufet.“
„Takže čo môžem dostať?“
„Pivo, rum. Ak veľmi chcete, uvarím vám čaj.“
„A čo sa stalo? Vyhoreli ste? Vykradli vás?“
„Nič sa nestalo. Ibaže pre tých pár ľudí, čo sa tu zastavia, sa neoddá držať jedlo. Kto je hladný, naje sa o chvíľu doma.“
„Takže načo ste otvorení?“
„To ja neviem, ja nie som majiteľ.“
„A nie je vám tu otupno?“
„Nie, iba trošku zima.“
„Tak prečo si nezakúrite?“
„Majiteľ zakázal. Vraj treba šetriť.“
„Tak si prosím ten čaj.“
„Ale mám iba vlažnú vodu, už zamkli kuchyňu.“
„Ďakujem a dobrú noc.“
„Šťastnú cestu. A nie, že nás v rádiu ohovoríte.“
„Nebojte sa, istotne nie.“
Už nenastupujem do kozmickej lode, ale do obyčajného zablateného auta. A po obyčajnej slovenskej diaľnici sa vlečiem nocou smerom do Bratislavy. Ako povedala mamička malej hlíste: „To je naša vlasť, dcérenka!“ Ale možno niekde inde, inokedy je otvorené, do noci hrejivo žiaria okienka, vnútri blčí oheň v krbe a úslužní čašníci roznášajú čerstvo navarené halušky. Iba kvôli mne Pánboh zavrel, usúdil, že nemám toľko žrať.