Zlodeji labutí
1 / 7
Láska, takmer až zbožná úcta, ktorú som k Robertovi pocítila v pôrodnej sále, každým dňom slabla a nahrádzala ju bolesť žalúdka a svalov na nohách. Sledovala som, ako city ustupujú, a vnímala som to ako veľkú stratu. Pripomínalo mi to náhly koniec tínedžerského pobláznenia, no napĺňalo ma to oveľa väčším smútkom. Zanechalo to vo mne akúsi priepasť, pretože o tom, čo som schopná cítiť, som sa nedozvedela v pätnástich, ale po tridsiatke. A teraz všetko minulé zmizlo. Nadobro. Sledovala som, ako Robert drží dieťatko v jednej ruke – medzičasom sa z neho stal skutočný odborník – a druhou si naberá jedlo. Oboch som ľúbila. Ingrid práve začínala otáčať hlavičkou a hľadieť naňho. Oči mala plné prekvapenia, ktoré som cítila aj ja pri pohľade na tohto obrovského muža s hranatou tvárou a ťažkými kučeravými vlasmi. Doma som od Roberta nežiadala veľa. Na začiatku letného semestra vyučoval, aby priniesol domov trocha peňazí, za čo som mu bola vďačná. Onedlho začal znova dlho do noci maľovať v podkroví, alebo zostával až do rána v školskom ateliéri.