Obsluhovala som slovenskú kráľovnú
Nemohla som sa dočkať dňa, keď budem oficiálne svojprávna rodičom oznámiť: Au revoir, ja odchádzam. Ja a kamarátka Anička, čerstvo odmaturované Cicy Micy – ako by nás nazval môj kamarát kaderník, sme sa jedného slnečného dňa vybrali hľadať šťastie do veľkého sveta. Do mesta, kde to žije, do mesta splnených snov a úžasných ľudí (rozumej bohatých a úspešných, známych a krásnych). Do mesta, kde každý musí dospieť k sláve, keď už sa volá Bratislava.
Zbalili sme si len jedny šaty a rifle, ktoré ako tak ušli, hlavne aby na nás v tej úžasnej Blave každý nespoznal, že sme prišli z dediny. Ostatné vychytáme. Počítali sme, že prácu nájdeme hneď a bývať sme mohli zatiaľ u známeho, ktorý má vraj veľký dvojizbový byt. Bude nám sveta žiť...
Odžili sme si prvý týždeň. Síce sme sa zatiaľ neživili žiadnou prácou, lebo nikde nás nepotrebovali, zato sme sa živili jabĺčkami, ktoré rástli pri ceste. Na ich chuť nezabudnem, zachránili mi život. v dvojizbovom malom byte okrem nás a kamaráta bývali ešte jeho ďalší piati kamaráti, a na záchod sa čakalo ako na banány, keď ešte moja mama nosila trvalú. a potom, čo sme zase a znova utekali pred revízorom z električky, mi udýchaná Anička oznámila, že ide domov a radšej sa prihlási na Miss. Že ju niekto oslovil na ulici. To by sa jej na Myjave nestalo a tak spokojná, s novonadobudnutým sebavedomím mi zamávala z autobusu a nechala ma tu samotnú.
Predstava stráveného (už oficiálne dospelého) leta v jednom byte s našimi a pýtania si dvadsiatich korún na kúpalisko, mi dodala neuveriteľnú chuť na jabĺčka, čo rástli pri ceste...
Sedela som na lavičke pri fontáne a čítala v mape. Musela som sa obrátiť hlavou dolu, aby som pochopila, ktorým smerom je tá ulica vlastne myslená. Sedela som pri fontáne, ktorá bola suchá ako môj jazyk, slnko mi pražilo na mozog, ktorý sa pokúšal rozhodnúť, či bude lepšie pracovať v noci na diskotéke alebo cez deň podporovať okrádanie turistov v kaviarničke s výhľadom na Dunaj. Možno to bola fatamorgána, ale zrazu sa predo mnou ocitol zvedavý deduško. „Čo hľadáš, ak sa môžem opýtať?“ oblečený do čierneho vyzeral zvláštne. „Hľadám si nejakú brigádu na leto a neviem, ktorým smerom mám ísť...,“ povedala som. „Ak si chceš nájsť prácu, musíš mať známosti!“ povedal s ľahkou iróniou. Aha, tak takto to v tej Blave, meste plnom snov, chodí! Každý každého pozná a noví sa musia najprv zoznámiť. Že som na to hneď neprišla!
Záhadný muž v čiernom ma teda zobral za známymi. Do novootvorenej luxusnej reštaurácie, kde ma odovzdal do rúk manažérovi Veverkovi a bez slova sa vyparil. Navždy. Veverka sa mi najprv pozrel do výstrihu, potom na zadok, opýtal sa, či viem po anglicky a či mám čierne nohavice. Hodil mi do rúk zásteru, a tým som bola oficiálne prijatá ako nová čašníčka podniku. Veverka a ďalší dvaja manažéri boli Česi, tak ako aj šéfkuchár, barman a dvaja čašníci. Prišili sem, aby naučili Slovesa (ako nás pobavene nazývali), ako sa rodí luxusná reštaurácia, ako sa robí biznis, a kontrolovali, aby sme nekradli a neflákali sa...
Pripevnili nám na zásteru pejdžre, ktoré nám vibrovali do obličky a privolávali nás nimi po hotovú objednávku do kuchyne. Ak niekto z nás prišiel o sekundu neskôr, napríklad keď hosťovi otváral fľašku vína, šéfkuchár po ňom hodil tanier s jedlom a musel si ho aj zaplatiť. Šesťsto korún za porciu.
Také nekresťanské ceny si v Blave dovtedy ešte nikto nedovolil nastoliť. A tak sme sa stali hitom. Najobľúbenejšou a najpreplnenejšou reštauráciou mesta snov, mesta úžasných ľudí. a práve len tí úžasní (rozumej bohatí a úspešní, známi a krásni) sa k nám chodili najesť. Členovia predstavenstva, s pupkom a uslintanou hubou, hrkútali jemné melódie svojim milenkám, ktoré prehĺtali jeden Xanax za druhým, aby si udržali dokonalú líniu a linku nad okom. Politici pili whisky a uzatvárali obchody, pravdepodobne veľmi výhodné, keďže odchádzali s tučnou obálkou vo vrecku. Bývalá Miss Ivanka Hlístová bola milá, aj keď si vypila a nevedela nájsť východ, zato politička Monika Ebenová bola naopak vždy nepríjemná. Ani sa nepozrela do jedálneho lístka (ktorý sa každé dva mesiace obmieňal), iba zakvákala, že jej mám doniesť kačicu. Vrana k vrane sadá. Keď som jej ju priniesla, vypleštila na mňa oči a ako sopka, ešte bublajúca, sa ma opýtala: „Akože to čo má byť!?!“ „Prosím, to ste si objednali. Kačacie prsia s teľacím glazé so šalotkou a...,“ začínala som mať strach. „Ja som chcela ale tú kačicu, čo som mala minule. Toto môžete odniesť. Toto ja jesť nebudem!“ sopka vybuchla. Aj v kuchyni. Šéfkuchár hodil jedlo do odpadkov a pre istotu vyhodil jedného slovenského kuchára: „Vy Slovesa jste líní jako prasata, ale my vás tady naučíme makat, sedřeme z vás kůži!!!“
Boli sme nuly. Iba Slováci. Ale predsa sa našiel ešte niekto, kto znamenal menej. Ukrajinci – matka so synom – ktorí od rána do večera, deň čo deň stáli za drezom a drhli pripálené hrnce, leštili poháre a fúkali si do krvi rozodraté prsty. Každú chvíľu im niekto nadával, že majú umývať rýchlejšie, inak poletia. Ani náznak odporu, ani náznak zlosti. Pokora. Prišli do úžasnej Bratislavy, aby našli lepší svet. Utiekli preč z chudoby, aby našli nový zmysel života, aby si zarobili peniaze, aby mohli aspoň trochu žiť ako ľudia.
Nedávno som k nám pozvala na návštevu ukrajinskú kamarátku. Úžasná pani, matka dvoch mladých synov, ktorá v Prahe upratuje, žehlí, perie, drhne záchody u bohatých Izraelčanov, od rána do večera, deň čo deň za pár korún na hodinu. Nechcela ani prísť, bez toho, aby mi upratala celý byt, a keď synovi priniesla tie najdrahšie a najlepšie plienky, čo u nás predávajú a ja sama si ich nedovolím kupovať, musela som sa zasmiať nad tou iróniou.
Spomenula som si na dávnu, úžasnú Bratislavu a pocítila vďaku. Vďaku za to, že ma zbavila naivných snov a zidealizovaných predstáv. Naučila ma, že tí, čo bývajú na konci rebríčku úspechu a úcty, sú väčšinou tí, čo by si to najviac zaslúžili. Ďakujem jej za to, že ma naučila, že veľké srdce, štedrosť a pokoru si za peniaze nikto nekúpi, ale ak chceš príliš, môže sa ti stať, že sa zadusíš kúskom kačice...
