Doslov

Práve ste dočítali zaujímavú prózu Gejzu Hajdaniho, zvláštnu kroniku fiktívnej obce Morušovce. V čom zvláštnu? Predovšetkým v tom, že ju vnímame akoby v protikladných pohľadoch: v niečom je tragická, v inom zasa groteskná; má milé, páčivé, humoreskové miesta, ale aj odpudivé, až odporné odseky; obsahuje dôs1edné realistické prvky, ale aj iracionálne pasáže, pričom však tieto protirečivé zorné uhly sú skĺbené do jednotiaceho, organicky pôsobiaceho celku. Je to próza pútavá, ale aj komplikovaná ako život sám, predovšetkým život v podobe desivého rozporu medzi revolučnými ideálmi a revolučnými, ale vo svojej pravej podstate vlastne kontrarevolučnými, degradačnými činmi. Autor nám ponúkol diagnostickú sondu do bazálneho protirečenia promoskovského totalitného režimu, do pokrytectva, ktoré sa tiahlo ako červená niť ľudskými životmi povojnových čias. Osobitne v päťdesiatych rokoch, keď ešte boľševický režim reagoval na všetko fanatickou výbojnosťou. Mefistom v maskovacom plášti svetlých zajtrajškov odetým diablom je tu Július Predseda Kiram, predseda všetkého v Morušovciach, vidiecky Stalinčiček, hnietiteľ nového človeka, človeka budúcnosti. Ostatní sú len akoby jeho poskokovia, uctievači, s výnimkou skupinky triednych nepriateľov. Sú ako ozdobné krovie v pozadí, podaktoré skrývajúce ostré tŕne a trúsiace jedovaté poznámky. Hneď na prvých miestach románu prichádza na scénu Kiramov spoluhráč, no časom aj rozpačitý a nedôsledný protihráč, smiešne horlivý čelný pátrač Juraj Labalap, ktorý dianie v Morušovciach svojrázne komentuje. Je to súkromné predsedovo očko, filozofujúci donášač, ktorý akoby osobným vývinom, v kontroverzných dialógoch s fiktívnym Pánom Včera, prichádzal časom rozličným mystifikáciám a podfukom na koreň. Július Predseda Kiram má čosi z Iľfa a Petrova a ich nesmrteľného Veľkého Kombinátora. Tá údajne veľká doba rodila veľkých kombinátorov podľa kauzálneho zákona príčin a dôsledkov. Ideovo podkutý, vykovaný až do šialenej megalománie a bláznivého vizionárstva, predstavuje stelesnenie patológie funkcionárstva a syndróm všemocnej úradnej pečiatky. V ironickej charakteristike autora Kiram vylučuje omamné KIRAMÓNY, preto za ním ľudia tak idú! Vrcholom jeho kariéry, ako aj vrcholom autorovho satirického zobrazenia tzv. vlády ľudu je Kiramova záhrada, v podstate predsedom organizovaný a legalizovaný údernícky bordel na spôsob mohamedánskeho raja s odaliskami. Frázy tu maskujú skryté túžby i chtíče a zároveň tieto populačné frázy poskytujú všetkým účastníkom socialistických orgií náležité alibi. Tento zvláštny typ plánovania populačného rozvoja a plnenia si občianskych povinností, obetovania sa jednotlivca na prospech celku sa stretáva s odozvou bez prinucovania. Kolektivizácia sexu, všetko pre socialistickú vlasť. Táto Kiramova aktivita je zrejme vyvrcholením jeho funkcionárskych manipulácií, ktoré všetkým zúčastneným zachutia, pretože sa stávajú „normou“ či „normalitou“, ba až „vyznamenaním za aktívne riešenie populačnej politiky“. Možno vás znechutili naturalistické pasáže, brutálne výjavy zo života dedinských šarvancov, stalúňovcov a kitlerovcov, ich krutosť ku zvieratám i ľuďom. Nie je to ľúbezné čítanie, je to najdrsnejší sarkazmus. Sú to však pravdivé obrazy, uzemnenie našich zidealizovaných pseudospomienok na vlastnú mladosť, oprava idylických žánrových výjavov. Je to korektúra falošných, selankovitých obrazov. V knihe sú však aj milé a pôvabné pasáže. Napríklad v kapitole „Aj hrobár má mať normu“ je nádherný naivistický obraz kresťanského raja v predstavách hrobára Jána Bociho. Hedonistickejšia je azda iba v Koráne! Alebo pôvabný mikropríbeh s kvočkou-sprostaňou, príbeh hodný Zoščenka, ukazujúci ako pán tvorstva ovláda prírodu: iba tak, že ju chytí pod krk. Na niečom takom by iný autor azda založil divadelnú grotesku alebo televízny kabaret, no Hajdani to vloží ako malý odsek do jednej kapitoly. Priam hýri nápadmi! Červená spermia je predovšetkým satira, ale širokospektrálna, valiaca sa mohutným, no pozvoľným prúdom kalnej veľrieky, smerujúcej do vyfantazírovanej, nereálnej delty svetlých zajtrajškov. Znalci zrejme ocenia hrabalovský bizarno-komický pohľad na ľudské pechorenie, ibaže viac satirický a ironický, než nachádzame u spomínaného českého spisovateľa. Gejza Hajdani vo svojom románe stvoril aj fiktívnu postavu. Je ňou Pán Včera, naliehajúci na Labalapa, v kontraste s Kiramovými ideami a potrebami. Je tu príležitosť skúmať a hľadať. Kto je Pán Včera? Zdedená pamäť? Tradícia? Zdravá skepsa? Nedôvera? Svedomie? Zdravý sedliacky rozum? Odzbrojenie revolučnej fantázie? Uzemnenie megalománie? A možno toto všetko dovedna. Tento tieň tajomstva v nás prežíva, pretrváva počas celého čítania. MILAN KENDA, spisovateľ

Ukážka z knihy Červená spermia, časť kapitolky:

Eje beje ropucha ...Michal Kapustník zvyčajne vysedáva na priedomí, chudý ani prst, a v jednom kuse doluje z lalokov pľúc tú pliagu, ktorá sa mu poukladala v Jáchymovských baniach. Usadila sa tam ako bodľačie, zahnuté háčiky zakvačila do mokvajúcich mechov, ani čoby tam chcela prežiť sto rokov. Zadúša sa záchvatmi ťažkého kašľa, vypľúva krv a hlieny. Keď kráča, tak nie celým telom, ale len dolnou polovicou, kým horná časť trupu sa vôbec nehýbe, ruky akoby mal pripútane k telu a hlavu vystuženú sadrovým golierom. Na nohách, od skorej jari do neskorej jesene, mal vždy obuté plátené tenisky. Keď má dobrý deň, zájde ku Gremanovi a popíja ostré s takou chuťou, akou to ani Otto Hanibál nedokáže, hoci ten zvládne veľa pijatiky. Keď sa ráno zobudí, nepamätá si, čo robil včera. Obliekne si nohavice a bude sa čudovať, prečo ich má v rozkroku mokré. Nevie ani to, prečo mu žlčou páchnu saká, a ešte sa viac čuduje tomu, prečo z neho celého cítiť moruše, keď v živote ani jednu nezjedol. Vojačikovia okupujú schody do Kiramovej úradovne a sústredenými tvárami vyšetrujú žaby. V škatuli od topánok majú laboratórne nástroje, nožnice, nožíky, hrdzavú britvu, slamky, nite, ihly a iné potreby. Hovoria potichu a len občas zaznie prekvapený výkrik. Na betónových schodoch už sa mykajú žabacie stehienka, odrezané hlavy... Teraz slamkou nafukujú ropuchu, potom ju šmaria o stenu úradu alebo niekto na ňu skočí s bagančami na nohách a námestím sa rozľahne veselý chlapčenský smiech. Michal Kapustník sa jednou rukou oprie o kmeň mojej moruše a vykoná si potrebu. Nedarí sa mu však pozapínať gombíky na rázporku.

• Korheľ!- skríkne Vincent Kitler a ukazuje na Kapustníka.
• Ožraný kripel!- pridá sa Matej Stalúň. A už sa rútia k nemu so škatuľou od topánok. - Ropucha, kričia na celé Morušovce.- Eje beje ropucha! Hába hýba hóba ropucha! Michal Kapustník odrazu leží na zemi a po bruchu mu skáču vojaci. Potom dôstojníci zavelia, aby ho obrátili na brucho a obaja hodnostári mu sťahujú nohavice. Maťko Stalúň drží v ruke slamku... Stihol som zliezť z moruše o niečo skôr, než ju použil. Mišo Kapustník, zmorený prácou pre krajšiu budúcnosť, sa napokon pozviechal zo zeme a odterigal sa domov. Zopár ľudí sa zhŕklo na námestí, aby poľutovali vojačikov, ktorých prenasleduje ten naničhodník Juraj Labalap. Eva Stalúňová mi hrozila päsťou, čo v stále narastajúcom dave vyvolalo súhlas. Len Vojtech Imrich Hrablička, držiteľ nového občianskeho preukazu, v ľavej ruke poloprázdna fľaša, druhou podopiera Karola Schustera, mal práve iné starosti. Stál široko rozkročený na námestí a nie a nie si spomenúť, kam vlastne ide. Keby si vedel narýchlo spomenúť, určite by vykročil, ale tak dlho kdesi trčal v tme, že zabudol, čo má s nohami robiť. Niežeby úplne, len akosi stratil istotu, nie v nohách ani v uchu to teliesko, ktoré mu vraví, či stojí alebo leží, zmysel pre orientáciu, ale akýsi iný zmysel. Zmysel života, či aspoň jeho časť.
  • Ja som bača veľmi starý,- spustil Hrablička...- Spieval precíteným hlbokým hlasom, neprítomné oči upieral do diaľky, kde pred chvíľou zmizli vojačikovia. V každej hláske bol cítiť kus premárneného života. Bol presiaknutý hnilobnou vôňou zeme, ktorú po tie roky vstrebal hlboko pod kožu i do duše. Keď dospieval, preľaknuto zistil, že je obklopený ľuďmi. Jeho spev ich dojal až k slzám a zrazu spievali s ním, akoby Hrablička bol predspevákom novej hymny, epilógu na život, ktorý, ej, nie je vždy taký, aký by mal byť...