Polnoc v Černobyli
1 / 21
Trosky rozhádzané po celom okolí však menili elektráreň a jej areál na rádioaktívne mínové pole. Štvrtý blok mohol byť smrteľne nebezpečný pre každého, kto sa k nemu čo i len na okamih priblíži. Dostať sa tak blízko, aby mohli zakryť reaktor alebo ho dokonca hasiť – či už penou, alebo vodou ako vo Windscale pred necelými tridsiatimi rokmi – bolo skrátka nemožné. Nik z komisie však nenavrhol nič, čo by zadusilo oheň na dne reaktora. Legasov sa zdesene obzeral okolo seba: Politici sa nevyznali v jadrovej fyzike a vedci a technici boli priveľmi paralyzovaní, aby dospeli k akémukoľvek rozhodnutiu. Všetci vedeli, že sa musí niečo urobiť – ale čo? Z reaktora sa valili husté mraky rádionuklidov a experti v Bielom dome sa nevedeli zhodnúť ani na tom, či evakuovať Pripiať. Prieskumníci civilnej ochrany už od obeda pravidelne merali radiáciu v meste a prinášali znepokojujúce správy. Na Ulici lesov Ukrajiny necelé tri kilometre od reaktora namerali popoludní 0,5 röntgena za hodinu, do večera to však stúplo na 1,8 r/h. Boli to desaťtisícnásobky normálnych hodnôt, no námestník ministra zdravotníctva ZSSR trval na tom, že stále nepredstavujú bezprostredné riziko pre obyvateľov. Podráždene zdôrazňoval, že aj pri stále utajovanom nešťastí v Majáku v roku 1957 nik nekázal obyvateľom opustiť tajné mesto. „Ani tam nikoho neevakuovali!“ volal. „Tak prečo tu?“