Mal som pocit, že som mimo niekoľko hodín. Ani jeden z nás nerozprával – vedeli sme, že to nie je potrebné. Takýto pokoj prichádza zriedka a je krehký ako detský úsmev. Oprela sa o mňa, ležala na boku, nohu si prehodila cez moju. Rukou mi lenivo prechádzala po hrudi na brucho. Perami sa mi občas dotkla krku, bolo to ako dotyk pierka. Objímal som ju, ruku som mal pritisnutú na hladkej krivke jej zadku. Díval som sa, ako sa krúti ventilátor, hnedé lopatky sa pohybovali na pozadí krémového stropu. Cez okno prenikal vánok, hladkal nás ako kajúcny dych. No vedel som, že to nevydrží a vedela to aj ona – nikdy to nevydržalo. Začneme sa rozprávať a so slovami príde aj tlak reality. Poznal som to. Vždy sa to začalo nenápadne, ako neurčité svrbenie v mysli, akoby som niečo nechal nedokončené. Potom sem ticho a rýchlo vtrhla tvár mojej ženy a po špičkách nasledoval pocit viny. Nebola to však vina smilníka – tá zmizla pred rokmi, čoskoro po Barbarinom úsmeve. Toto bola iná vina, zrodená z tmy a strachu v tom páchnucom potoku pred mnohými rokmi – v deň, keď sme sa stretli, v deň, keď som sa zamiloval, v deň, keď som ju sklamal. Tá vina bola moja rakovina, pod jej útokom sa rozpadol môj ochranný obal a ja som odchádzal a nenávidel sa za to, že využívam jediného človeka na svete, ktorý ma miluje, túžil som zmeniť minulosť a získať to, po čom túžim. To som však nemohol dokázať, lebo ak bola táto vina rakovinou, potom pravda bola guľkou v hlave. Keby to vedela, znenávidela by ma. Preto som vedel, že ako vždy odídem, a už som sa hrozil bolesti v jej očiach, keď jej poviem, že jej zavolám, a jej prikývnutia a úsmevu, akoby mi verila. Zavrel som oči, klesol som pod prikrývku dočasnej radosti, no vnútri som bol prázdny a srdce mi zvierala chladná päsť. „Chcela by som vidieť tvoje myšlienky,“ šepla. Začalo sa to, ale to bolo v poriadku. Už mi chýbal zvuk jej hlasu. „Nepáčili by sa ti,“ povedal som. Podoprela sa na lakti a usmiala sa na mňa. Aj ja som sa usmial. „Sú to temné, strašné myšlienky.“ Hovoril som skoro veselo. „Aj tak mi ich daj. Ako darček.“ „Pobozkaj ma,“ požiadal som ju; urobila to. Dám jej svoje myšlienky, tie, ktoré dokáže zniesť. „Chýbala si mi,“ povedal som. „Stále mi chýbaš.“ „Klamár.“ Jednou rukou mi zovrela bradu. „Hnusný klamár.“ Znova ma pobozkala. „Vieš, ako to už bolo dávno?“ Vedel som – sedemnásť mesiacov a takmer dva týždne – a každý deň bol plný utrpenia a túžby. „Nie,“ zaklamal som. „Koľko?“ „Čo tam po tom,“ mávla rukou. „Nehovorme o tom.“ Zazrel som jej v očiach bolesť. Naposledy som s ňou bol v tú noc, keď zomrela moja mama. Stále som videl odraz jej tváre v okne, keď som sa díval do noci. Vtedy som hľadal silu povedať jej pravdu. Ale zastavili ma jej slová. „Nemysli na také zlé veci,“ upokojovala ma. A tak som prestal. „Ezra je mŕtvy,“ začal som. „Pred dvoma dňami našli jeho telo.“ „Viem. Je mi to ľúto. Naozaj.“ Nikdy by tú tému sama neotvorila. Aj tým sa odlišovala od všetkých ostatných. Lenže taká bola vždy. Netlačila a nenástojila, nezaujímali ju podrobnosti. Vanessa žila v prítomnosti, to som jej vždy závidel. Bola to jej silná stránka. „Ako to znáša Jean?“ Bola prvá, kto sa ma to spýtal. Nie na to, čo sa stalo. Nie ako to znášam ja. Myslela na Jean, lebo vedela, že sestra je moja najväčšia starosť. Zachvel som sa, ohromený hĺbkou jej porozumenia. „Bojím sa o ňu,“ povedal som. „Odišla kamsi ďaleko a neviem, či ešte privediem späť.“ Porozprával som jej o stretnutí s Alex. O Jean na verande. „Opustila ma, Vanessa. Už ju nepoznám. Myslím, že má problémy, ale nedovolí mi, aby som jej pomohol.“ „Nikdy nie je neskoro. Na nič. Musíš sa k nej priblížiť.“ „Už som sa o to pokúsil,“ namietol som. „Možno si to len myslíš.“ „Vravím, že som to spravil.“ Cítil som ráznosť svojich slov, keď mi prechádzali cez pery, a nevedel som, odkiaľ sa berie ten hnev. Hovoríme o Jean, alebo o Vanesse? Posadila sa na posteli s prekríženými nohami a uprene sa na mňa zadívala.
