Krásne zlá
1 / 14
Po piatich minútach monotónnej jazdy púšťou pod nemilosrdne pražiacim slnkom si Ian odkašlal a vzdychol: „Doriti, je jedno, či som v Rwande, Severnom Írsku, Bosne alebo v Iraku. Táto práca je z deväťdesiatich deviatich percent otupujúca. Len sedíš a čakáš, či sa niečo stane. Zvyšné percento je chaos a anarchia. Ako keď mačky a psy žijú pohromade.“
„Jasné.“
„Bože, ako nenávidím túto krajinu!“
„Dnes si mimoriadne zhovorčivý.“
„Občas zatúžim ujsť ďaleko od ľudí. Chápeš? Žiť v zrube niekde v lese.“
S Maddie, pomyslel si. Pod perinou, cez okienko s dreveným rámom pozerať na zasnežené vrcholy hôr. „Keby som našiel miesto, kde by som mohol byť sám s fľašou vodky, cigaretami a počítačom, neprekážalo by mi, keby som už nikdy neuvidel iného človeka. Vážne,“ dodal. Okrem Maddie.
„Vieš, čo by si podľa mňa mal urobiť?“
„Konečne sklapnúť?“
„Nie. Zase sa ozvať tej Američanke.“
Tej Američanke. Ian cítil, ako sa mu postavili chlpy na zátylku. Vari hovoril nahlas?