Stála pri okne a držala Simona na rukách, keď vošiel dnu kapitán St. John. Nedbanlivo pohodil klobúk so širokou strechou na stolík pri dverách, zdvihol karafu a nalial si ďalší pohár vína. Potom s vínom v ruke prešiel k pohodlnému kreslu pri zhasnutom kozube a pohodlne sa v ňom usalašil. Všimla si, že dnešný deň urobil ústupok konvencii a mal uviazanú kravatu. Možno chcel vyzerať civilizovanejšie, ale jeho úsilie sa minulo s účinkom. Oprel si hlavu o opierku, odpil si dúšok vína a hľadiac na ňu ponad okraj pohára povedal: „Doktor Redfern hovorí, že sa dobre staráš o môjho syna.“ Ani dvanásť mesiacov strávených vo väzení nepoučili Bryony, aby si dala pozor na jazyk. „Neverím, že hriechy otcov dopadajú na ich deti.“ Oči sa mu zúžili, ale iba na krátku chvíľu. Potom sa na jej veľké prekvapenie zasmial. Tvrdé črty tváre sa mu uvoľnili a zo zvyčajne chladných očí mu sršalo pobavenie. Mal také krásne modré oči ako farba zálivu. Keď sa prestal smiať, očami sa pristavil na jej čepci. Zdalo sa jej, že cíti teplo jeho pohľadu, ani čo by ju bol pohladkal. „Vidím, že si si kúpila čepiec.“ „Áno..., , pane.“ Vystrel si pred seba nohy v kožených nohaviciach a znovu si odpil z vína. „Prečo to vždy hovoríš takým spôsobom?“ Zmätene pokrútila hlavou. „Akým spôsobom?“ „Akoby si to pane hovorila len dodatočne a navyše neochotne.“ Rozpačito naňho pozrela a nezmohla sa na odpoveď. Znovu naklonil pohár a ona pozorovala jemnú hru svalov na jeho opálenom hrdle, keď prehĺtal ďalší dúšok nápoja. Rýchlo odvrátila od neho pohľad. „Nakúpila som všetko, čo ste mi prikázali,“ povedala a odniesla spiaceho Simona do kolísky. „Vrátane nového plášťa a nových šiat.“ „Len jedny šaty? Mala si si kúpiť dvoje.“ Kľačiac pri kolíske zdvihla k nemu oči. Nedbanlivo si oprel pohár o stehno. Mal uvoľnený postoj, ale cítila jeho napätie a nepokoj. Vstala. „Objednala som nejaké látky na šaty pre Simona. Ak bude treba, ušijem si aj niečo na seba.“ Vzala do rúk Simonovu prikrývku a prikryla ho. „Nie som veľmi dobrá krajčírka, ale ak...“ „Bryony,“ povedal ticho. Jej ruky zastali uprostred pohybu. Pomaly k nemu zdvihla oči a cítila, ako jej do líc stúpa červeň. Mlčky ju pozoroval. Bála sa čo len prehltnúť. Mala pocit, akoby sa jej napol každý sval v tele a zablokoval jej hrdlo. Akýsi záblesk v jeho očiach jej pripomenul, že je muž a ona je žena, že sú sami v tejto izbe a pred nimi je celá noc. A že ju vlastní. Kývol hlavou smerom k dverám. „Choď a priprav si niečo na jedenie. Dám pozor na Simona.“ Konečne sa jej podarilo vydýchnuť. „Áno, pane. Ďakujem... pane.“ Rýchlo vyšla z izby. Hayden zostal sedieť v kresle s pohľadom upretým na pohár, ale v skutočnosti ho nevidel. Uvedomil si, že ju vníma ako muž ženu, a to ho prekvapilo a nahnevalo zároveň. V duchu si želal, aby jej nebol prikázal kúpiť si ten prekliaty čepiec.
