Polnoc manželstva

Presne o polnoci sa stretávate za veľkým kuchynským stolom: ty píšeš básne,

on sa vracia domov a na opačnom konci stola ráta: s hrdosťou ti oznamuje, koľko mu vyniesli dnešné obchody. Ide si kúpiť najdrahší dom v meste a ty mu zo srdca praješ, aby v ňom bol šťastný – ale s inou ženou.

Ty odchádzaš za bledým básnikom, čo žije na okraji mesta, s poéziou a hudbou. Odchádzaš za mužom,

pri ktorom sa vždy môžeš vrátiť k sebe, až na samé dno tvojej krehkej, dúhovej duše.

E. X.

Z úst ti vyskakujú jedovaté žaby a iná háveď: už zase spievaš staré pesničky krivých vín. Kričíš, až sklo na všetkých skriniach a oknách praská –

ale ja ťa nepočúvam; potichu píšem do piesku

tajné odkazy pre zasvätených.

Písmená

Dnes som v našej čajovni prvá ja;

v tôni paliem, na maličkom stole rozkladám veľa papierov a kníh – ako vždy, pre naše rozhovory o láske zakliatej do písmen.

Prichádzaš žiarivý, vo vlasoch namiesto manželkinej vône len pár jemných lístkov jesenného parku v hmle. Bozkávaš mi ruku a s tajomným úsmevom kladieš na stôl svoje smelé Sonety o láske a nevere.

Ešte nevieš, ale hneď vedľa nich ležia moje básne Žena a more, kde ja našu lásku zatváram do sklenej fľaše

a hádžem do spenených vĺn odlivu.