„Zasa pila,“ oznamuje pošepky Božka a prestrašene sa poobzerá. No šéfka, našťastie, nie je nablízku. Zavrela sa u seba v kancelárii. Pre istotu... „Som už z toho chorá.“ „Aj ja,“ prikývne Klára. „A najhoršie je, že nemôžeme nič urobiť.“ „No veď,“ vzdychne Božka a sadne si oproti nej za stôl. „Vieš, môj snúbenec mi radí, aby som zmenila miesto. Ale… ja asi nie som ten typ. Nastúpila som sem hneď po škole, robím tu už štyri roky a…“ „Možno má pravdu,“ preruší ju Klára. „Mne radí priateľka to isté.“ Pri pomyslení na Slávku ju zabolí srdce. Odvtedy sa neozvala… a keď raz zavolala ona, jednoducho zložila slúchadlo. Kláre sa nechce veriť, že by pre dajakého ženáča obetovala ich priateľstvo… Poznajú sa predsa dlhé roky a vždy si rozumeli. Teda, až na jednu výnimku. Na toho poondeného Petra… Chvíľu obe mlčia. Klára rozmýšľa aj o atmosfére strachu, ktorá vládne v robote. Všetky sa šéfky a jej zmien nálad boja. Všetky majú strach, že im kedykoľvek strhne z platu, tak ako to urobila minulý mesiac. Vykričala im, že sú flákačky, a jednoducho všetkým strhla z platu dve tisícky. Všetkým, okrem Kláry. Klára by však bola radšej, keby strhla aj jej. Ostatné na ňu zazerali ako na zradkyňu, hoci sa ničím neprevinila… A ak, tak jedine tým, že vedela viac. Šéfka jej v slabej chvíli dovolila nahliadnuť do chaosu, ktorý vládne v jej duši, do zmätených a chorých pohľadov na svet. Doteraz nechápe, prečo si vybrala práve ju… „Všimla si si, ako balí toho nového redaktora?“ „Aj slepý by si to všimol,“ utrúsi Klára znechutene. „Evidentne jej neprekáža, že má rodinu a deti.“ „Bojím sa takých žien,“ vzdychne Božka. „Vidia a myslia len na seba. Vôbec sa nečudujem, že ju manžel opustil, ešte keď boli deti malé. Jedného rána sa zobudil a zistil, s kým má tú česť.“ Klára na ňu vyvalí oči: „Odkiaľ to vieš?“ „Od nej predsa,“ mykne plecom Božka. „Vykladá to každému. Ale robí to tak rafinovane, aby si každý myslel, že sa zdôverila iba jemu.“ „Tak ako ja,“ prizná Klára úprimne. „Takže už aj tebe?“ „Hej, vtedy, keď som bola u nej. Nevedela som, čo jej mám na to povedať…“ „Netreba nič vravieť. Väčšinou má vtedy vypité a potrebuje sa len vyrozprávať.“ „Čo urobíme?“ zašepká Klára. Opäť o kus presvedčenejšia, že je to chorá žena… A možno aj nebezpečná. „Nič, čo by sme robili? Pokojne si budeme robiť svoju prácu a o ňu sa nebudeme starať.“ „Pokojne?“ Klára zvýši hlas. „Pokiaľ viem, aj tebe znížila plat. Ako vieš, že to neurobí zasa?“ „Fakt, to mi nenapadlo,“ prizná Božka. „Tak sa, dievča, preber! U nej človek nikdy nevie…“ Dvere sa prudko rozletia, vojde šéfka. Hojdá sa na vysokých podpätkoch, maskaru má rozmazanú po bledej tvári. „Dievčence, a čo tu máte? Debatný krúžok? Toto je firma… a vo firme sa musí pracovať!“ Obe majú čo robiť, aby sa nerozosmiali. Bol by to však čudný smiech. „Ja… mám teraz jedno pracovné stretnutie,“ zatvári sa dôležito a Klára sa čuduje, ako je vôbec možné, že to dokáže. Jazyk má ťažký, na vysokých podpätkoch sa sotva udrží, no napriek tomu hádže tvrdé pohľady. „Keď sa vrátim, bude krátka porada. Niečo musíme prediskutovať.“ Obidvom je však jasné, že dnes sa už nevráti. Nestalo by sa to po prvý raz. Jednoducho sa ide domov vyspať.

Slnko predierajúce sa pomedzi žalúzie sa dotýka Klárinej tváre a jemne ju zobúdza. Ešte chvíľku, pomyslí si na rozhraní medzi spánkom a bdelosťou a otočí sa na druhý bok. Dnes je sobota, konečne sobota… „Dobré ráno, miláčik,“ vojde do spálne Milan a na tácke nesie raňajky. Vôňa kávy a nezvyčajný spôsob zobudenia ju celkom preberie… Posadí sa na posteli a neveriaco škúli na Milana: „Sníva sa mi?“ „Nie, nesníva. Som skutočný. Živý a tvoj.“ Srší dobrou náladou ako už dlho nie. Niekedy ju takto zobúdzal… ale to bolo dávno. Ešte nemali deti a jedenásť rokov manželstva za sebou… „Vieš, aký je dnes deň?“ sadne si na kraj postele a pobozká ju na líce. „Sobota,“ vydýchne slastne. „Veru. A ešte?“ „To nestačí?“ zasmeje sa rozjarene Klára. „Mne celkom. Celý deň sa nehnem z postele a ty mi budeš nosiť jedlo a…“ „Klára, ty naozaj nevieš?“ Vtom jej to dôjde: „Mám narodeniny.“ „Presne tak.“ „Bože, tridsaťpäť rokov,“ zanarieka Klára. „Čo som komu urobila? To už mám štyridsiatku na krku a mladosť za sebou.“ „Dúfam, že žartuješ!“ „No… ani neviem.“ „Odľahlo mi. Tak, a teraz sa pekne najedz a ideme!“ „Kam?“ „Po auto predsa!“ „Celkom som na to zabudla,“ vzdychne Klára a odpije si z kávy. „Musím ísť s tebou?“ „Samozrejme! Dobre vieš, ako som sa na tento deň tešil! Chcem vás mať pri sebe.“ „No tak dobre,“ vzdáva sa, vie, že tentoraz mu nemôže odmietnuť. A potom, aj pre deti je dnešný deň veľkou udalosťou. Najmä pre Dušanka, ktorý o aute básni rovnako oduševnene ako jeho ocko. „Vyvezieme sa niekam za mesto,“ nadchýna sa Milan. „Pozri, ako je vonku krásne! Deň ako stvorený na prechádzku. A pozývam vás na obed.“ „Fakt?“ zazrie neveriaco Klára. „Už nijaké šetrenie?“ podpichne ho. Milan sa zasmeje. „Nie, veru nie. Jedine…“ „Čo?“ vydýchne Klára. Ak to teraz pokazí… „Jedine ak by si chcela začať šetriť na tie tvoje vysnívané parkety.“ „Hm, to nie je zlý nápad,“ usmeje sa a vstáva. „Ale… asi to urobíme inak.“ „Ako?“ tentoraz je zarazený on. „Budeme šetriť na dovolenku. Na nádhernú dovolenku v nádhernom apartmáne pri nádhernom mori. A potom... potom môžeme myslieť na tie parkety.“

„Ak mi povieš, že mám zobrať ešte jednu tašku, nikam nejdeme,“ zazrie na ňu Milan výhražne, no ona si z toho nič nerobí. „Vieš, aký je to úžasný pocit? Môžem zbaliť, čo mi napadne – do toho kufra sa zmestí všetko.“ „To je pravda,“ usmeje sa. „Ale akosi si pozabudla, že ideme preč len na tri dni.“ „No a? Čo deti nezašpinia, uložím späť do skríň. Žiaden problém.“ Milan sa vzdáva a o chvíľu už nasadajú do auta. Rozhodli sa, že tohtoročnú Veľkú noc strávia v dome po Kláriných starých rodičoch. A prečo nie? Majú auto, za necelé tri hodiny sú na mieste. Keby mali cestovať autobusom, tak ako po minulé roky, asi by nikam nešli. Klára by sotva našla v sebe dosť energie, aby zvládla cestu autobusom a prestupovanie… na to sa cíti príliš vyčerpaná. Lenže už sa jej žiadalo vypadnúť z mesta. Od letných prázdnin nikde neboli. „Tak,“ letmo pobozká Milana na líce, „dupni na to! Ale nezabúdaj, že vezieš svoje najvzácnejšie poklady.“ „Ocko, všetkých predbehni!“ ozve sa zozadu Dušanko a hlas mu trilkuje nadšením. „Pokúsim sa,“ uistí ho Milan a štartuje. Keď zastavia pred starým domom, kúpajúcim sa v slnečných lúčoch, Klára zavzdychá: „Už som zabudla, ako je tu krásne.“ Vystúpi z auta, pomôže aj Nikolke, je rozospatá, cestou zaspala. Aj Klára si chvíľu zdriemla. Teraz sa cíti plná energie… a šťastia. Nádherný pocit. Už takmer zabudla, ako chutí… „Ja nie,“ usmeje sa Milan a vykladá tašky z auta, potom ho s láskou potľapká po karosérii… ako koňa, ako dajakú živú bytosť, ktorá mu prirástla k srdcu. „Ale musíš uznať, že auto je fantastická vec.“ Pozrie na hodinky. „Cesta nám trvala presne dve hodiny päťdesiat minút. Autobusom je to o dve hodiny viac a ešte musíme dva razy prestupovať.“ Klára sa rozosmeje: „Máš úplnú pravdu. Teraz by ma sem už autobusom nikto nedostal.“ Poberie sa k domu a začuduje sa: „Ako sme to vlastne doteraz bez auta vydržali?“ „To sa pýta tá pravá,“ uškrnie sa Milan a otvára dvere. Dýchne na nich chlad a zatuchnutý vzduch. V miestnostiach sa nekúrilo a nevetralo celú večnosť, je to cítiť. „Neboj sa,“ povie rýchlo Milan, keď si všimne Klárin ustráchaný výraz, „kým sa zotmie, bude tu teplučko ako vo vatičke.“ „Dúfam,“ prehodí Klára a otočí sa k deťom. „Teraz sa musíte hrať vonku. Vnútri je zima.“ „Rozkúrim v peci a hneď prídem za vami,“ sľubuje im Milan. „Ešte šťastie, že vždy narúbem drevo a narobím si do zásoby triesky,“ prehodí ku Kláre, ktorá vybaľuje potraviny z prúteného košíka a ukladá ich do veľkej kuchynskej skrine. „Vidíš, nikdy som si to neuvedomila.“ Záhadne sa pousmeje. „Vieš, čo mi teraz napadlo?“ „Čo?“ „Je to zvláštne… ale keď sme tu, nikdy nezaháľaš. Rúbeš drevo, zakúriš, všeličo porobíš okolo domu…“ „Moja milá, ja predsa nie som lenivý,“ ohradí sa Milan. Klára chce už-už niečo namietnuť, rýchlo si to však rozmyslí. Nepokazí tú atmosféru priateľstva a nehy, ktorá medzi nimi zavládla. Je príliš vzácna… ale aj krehká. Uvedomuje si to… a tuší, že medzi nimi to už tak bude asi navždy. Chvíľu hore, chvíľu dole… Tak to asi funguje v každom manželstve, pomyslí si. No najzvláštnejšie na tom je, že Milan si to neuvedomuje a je spokojný.

Za oknami kancelárie kraľuje nádherný májový deň. Teplý ako leto, štedrý na slnko a vône… Klára si s nostalgiou spomenie, že minulý rok bola s Nikolkou v tomto ročnom období ešte doma. Doobeda, kým nebolo príliš horúco, zabehli spolu na nákup a potom sa zastavili na pieskovisku pred domom. Bolo novo dobudované a výborne vyriešené, nechýbala šmykľavka ani hojdačka a nízke preliezky. Nikolka rada čupela v piesku a „piekla koláče“, ona sedela pri nej, listovala si v časopisoch alebo len tak nastavovala slnku tvár. Doma pripravila niečo ľahké na obed a potom si spolu ľahli. Takmer vždy zaspala, i keď sa necítila unavená. Učičíkavala ju Nikolkina blízkosť, jej hebkosť a vôňa… Cíti, ako sa k nej zakráda smútok. Teraz musím sedieť v tejto kancelárii a poslušne zarábať peniažky. Znášať šéfkino terorizovanie a nálady… No, na druhej strane, máme auto. Až teraz pochopila, aká je to úžasná vec. Auto je vlastne sloboda. Môžeš sa vybrať kamkoľvek a kedykoľvek a nemusíš sa báť dažďa či iných prekvapení, pretože sa máš kde skryť. Za posledné týždne pochodili cez víkendy celé okolie Bratislavy a Záhoria, kúty, kde nikdy doteraz neboli – zrazu sa im neskutočne priblížili. Ich víkendy sa zmenili na malé rozprávky a všetci sa z nich neuveriteľne tešia. A potom, tie peniažky naozaj nie sú zlé. Včera sa cestou domov zastavila v cestovnej kancelárii a vybrala katalógy s ponukami pobytov pri mori. Už začali s Milanom vyberať. Upútalo ich Chorvátsko s priezračnou modrou vodou a čistým pobrežím. Doteraz boli len v Bulharsku. Aj to už dávnejšie. Nikolka pri mori ešte nebola. Predstaví si jej nadšenú tváričku a šťastie v očiach, aj Dušanko bude rád... nehovoriac o nich dvoch s Milanom… Budeme sa milovať uprostred hviezdnatej noci a pod oknami bude šumieť more… Bože, to bude krása! Zamračí sa, keď si spomenie na svoj objav minulý týždeň. Bola u gynekologičky na ročnej preventívnej prehliadke, ktorú svedomito dodržiava, a tá sa jej okrem iného spýtala, či je jej sexuálny život v poriadku. Samozrejme, odvetila bez zaváhania… a až cestou domov si uvedomila, že až tak v poriadku asi nie je. Milujú sa hádam dva razy do mesiaca… a niekedy ani to nie. Buď sú pohádaní, alebo príliš unavení… Sme skôr priatelia než milenci, uzavrie svoje myšlienky. A nikdy to vlastne ani nebolo inak… ani v čase, keď sme spolu chodili. Možno je to moja vina… vždy bolo pre mňa dôležitejšie rozprávať sa, než milovať. Milan sa spočiatku búril, spomenie si, no potom akoby to začalo vyhovovať aj jemu… Prestal ma zvádzať, dobýjať, chcieť ma… Má ma vôbec ešte rád? vyplaší sa zrazu, rýchlo sa však upokojí. Má. Určite má. Len mi to nevie dať tak najavo. Pekné slovíčka mu vždy boli cudzie a… A je čas začať pracovať, napomenie sa a vykrúca telefónne číslo z diára pred sebou. O druhej má stretnutie s marketingovým riaditeľom istej firmy, chce si overiť, či to ešte platí.

Vracia sa domov ovešaná nákupom. Zastavila sa v obchode s tým, že kúpi len kurča – dostala naň strašnú chuť a vedela, že si ho musí dať, lebo inak s ňou nebude žiadna reč. Má pred menštruáciou a vtedy to s ňou máva. A nielen všelijaké chute na kyslé či čokoládu, ale aj zmeny nálad a precitlivenosť. Už sa naučila bojovať s tým, no na druhej strane, prečo sa troška nerozmaznávať? A potom, grilované kurča majú radi všetci. Aj deti, aj Milan. Nemusia čakať na víkend. Vychádza z výťahu a zarazene zostane stáť. „Čo tu robíš?!“ vyhŕkne. Dušanko sedí na schodoch ako kôpka nešťastia. Z družiny chodieva domov o štvrtej… mrkne na hodinky, bude pol šiestej. To tu celý čas sedel?! „Zabudol som si kľúče a ocko ešte stále neprišiel,“ oznamuje. „A chcem cikať,“ doloží plačlivo. „Jasné, hneď ti otvorím,“ spamätáva sa. Byt je naozaj tichý a prázdny. Ale kde je Milan? Prečo nešiel po Nikolku? A prečo mi aspoň nezavolal? Doteraz sa naňho aspoň v tomto vždy dalo spoľahnúť. Zabudol na nákup, na všeličo… ale Nikolku vyberal zo škôlky načas. Bože, Nikolka! V škôlke končia o piatej… „Idem po Nikolku,“ zavolá medzi dverami Dušankovi, nečaká ani na výťah a letí dolu schodmi ako víchor. Do škôlky príde udýchaná a spotená. „Prepáčte, že meškám, ale…“ „Pani Štebová,“ preruší ju učiteľka netrpezlivo, zjavne ju Klárin upachtený výzor neobmäkčil, „nechajte si to.“ „Ale…“ „Dva razy do týždňa niektorý z rodičov mešká. Verím, že vám do toho prišlo niečo vážne, ale… aj ja mám rodinu. Deti, ktoré sú doma samy.“ „Veľmi ma to mrzí,“ zašepká Klára a cíti, ako v nej narastá zlosť. Prečo mi to urobil? A kde je? A čo keby som domov prišla ešte neskôr… čo by bolo? Rýchlo oblieka Nikolku, ktorá sa v kuse vypytuje, prečo neprišiel ocko, tým ju len viac rozčuľuje, a vybehne s ňou z budovy škôlky, akoby horelo. Malá jej ledva stačí... Doma sa púšťa do prípravy večere, Dušanka pošle, nech si urobí domácu úlohu. Malá si kreslí za kuchynským stolom a v kuse jej niečo rozpráva. Klára bezducho prikyvuje a neustále myslí na Milana. Ľutuje, že si už dávno nekúpil mobilný telefón. Šetril na auto... nechcel mať zbytočné výdavky za účty. Teraz by mu zavolala… a parádne vynadala. Čím viac sa ručičky hodiniek posúvajú dopredu, tým je zlostnejšia. O pol ôsmej sa rozhodne, že naňho nebudú čakať a navečerajú sa sami. Všetkým trom to však pripadá čudné. Nezvyčajné. Klára si zrazu uvedomila, že Milan je stále doma. Nikdy sa netára, nechodieva do krčmy na pivo ani na futbal ako iní chlapi. Je s nimi, doma. A hoci jej pomáha minimálne, jeho prítomnosť je upokojujúca… Uloží deti, každému dá bozk na líce, poprikrýva ich a zhasne. „A rozprávku?“ žobroní Nikolka ospalým hláskom, Klára však pokrúti hlavou: „Dnes nie, moja.“ „Ale ja chcem!“ nedá sa odbiť Nikolka. „Vždy mi rozprávaš rozprávku!“ „Povedala som, že dnes nie,“ povie Klára ostrejšie, než chcela, Nikolka sa, našťastie, stiahne. V kuchyni sa rozplače. Všade je kopa neumytého riadu a neporiadok… a ona sa chveje od únavy, v duši má zmätok. Zlosť ustupuje obavám. Čo ak sa mu niečo stalo? O hodinu je už celkom paralyzovaná strachom. Neschopná čokoľvek urobiť alebo si trebárs pozrieť nejaký film v televízii… sedí v kresle a napäto očakáva, kedy začuje kľúč vo dverách… Konečne! Vyletí ako strela a skôr ako Milan stihne otvoriť ústa, mu vylepí. Sekunda, v ktorej obaja znehybnejú ako sochy… Prvá preruší ticho Klára: „Kde si, dočerta, bol?!“ „Meškám, viem, ale…“ „Meškáš? Tomu hovoríš meškanie?! Je deväť hodín a ty si mal o pol piatej vybrať Nikolku zo škôlky! Vieš, ako som sa cítila, keď som prišla domov a Dušan sedel na schodoch? A Nikolka bola v škôlke posledná! A ja… ja som sa bála,“ vzlykne. „Viem, viem,“ kajá sa Milan. „Neviem, ako sa to mohlo stať, ale…“ „Tak kde si bol?“ V hlase jej už nevytŕča toľká zlosť, skôr nepochopenie a smútok. „Previezť sa na aute. Veď vieš, vždy som o tom sníval…“ nevšimol si jej pohľad, preto pokračoval ďalej: „Dnes bolo strašne pekne a ja som si pomyslel, že… Jednoducho som odišiel z roboty trocha skôr a vyviezol sa za mesto. Pozabudol som na čas, spamätal som sa, až keď sa začalo stmievať. Bol som však až niekde pri Rohožníku, a tak mi chvíľu trvalo, kým som prišiel späť.“ „To nemyslíš vážne?!“ vydýchne Klára. „Už dlho som to chcel urobiť,“ vysvetľuje Milan. „Fajn, ale mal si mi to povedať! Mal si mi zavolať do práce! Keby som to vedela, tak si to nejako zariadim. Alebo si si mal naplánovať výlet na sobotu! Ale uprostred týždňa!“ Hodí rukou a otočí sa mu chrbtom. Má pocit, že všetky slová sú zbytočné. Akoby sa rozprávala s malým chlapcom, ktorý ešte nepozná slovo povinnosť a zodpovednosť… Ako mi to mohol urobiť? To si naozaj nespočítal dôsledky svojho konania? Nenapadlo mu, že mám strach?! „Toto si urobil posledný raz,“ povie zvláštnym hlasom bez emócií. Vnútro má však plné sklamania. Postupne sa v nej premietajú obrázky z dnešného poobedia… rozrušený Dušanko na schodoch, učiteľkino rozhorčenie, Nikolkino fňukanie za ockom, večera v trojici… „Jasné,“ prikývne Milan a pošúcha si ešte stále trocha červené líce. „Ale si mi dala..“ „Zaslúžil si si!“ odvrkne Klára. Pravdupovediac, jej reakcia ju trocha zarazila. Aj vyľakala… „Ohrejem ti večeru?“ „Čo máme?“ „Grilované kurča,“ odpovie cestou do kuchyne.