David vzal obrúsok, hodil ho na stôl a vstal. „Dobre, musím nad tým porozmýšľať.“ Alicia zdvihla ruku a zastavila ho. „David, prosím... sadni si na chvíľu.“ Pozbierala myšlienky, kým si opäť. „David, tvoj otec a ja sa usilujeme teraz ti čo najviac pomôcť... a je to veľmi ťažké... pretože vieme, ako sa uzatváraš do seba. Sledujeme ťa deň čo deň, si čoraz samotárskejší a... pre nás starých je to priveľa.“ Pozrela na manžela, ktorý ticho sedel a tvár mal popolavú od strachu, že prekročí nejakú krehkú hranicu. „Vieš, život musí ísť ďalej – nielen náš, ale aj tvoj – a čo je najdôležitejšie, život detí. Musíme sa vrátiť do normálneho života, každý v domácnosti sa o to snaží, aj keď bola nedávna minulosť taká hrozná.“ Stíchla a odkašľala si. Hlas sa jej chvel od návalu emócií. „Nechcem byť tvrdá, David, ale musíš nám nejako pomôcť. Inak si ja a tvoj otec nebudeme o chvíľu vedieť rady.“ David pozrel na rodičov a všimol si smútok na matkinej tvári. Otec zakašľal, aby skryl city, vytiahol vreckovku a hlasno si vyfúkal nos. David si chvíľu si hrýzol spodnú peru a potom prehovoril: „Osemnásť rokov života... som zdieľal všetko...“ Zasekol sa od námahy, aby mohol vysloviť jej meno. Vyzeral ako niekto, kto mal silný infarkt a teraz sa znovu učí rozprávať. „... s Rachel.“ Poobzeral sa, a tak si nevšimol, ako matka pod stolom chytila manžela za ruku. David kŕčovito pokračoval. „Boli... sme... jedno. Mysleli sme na rovnaké veci... smiali sme sa na rovnakých veciach... žili sme rovnako... boli sme rovnakí... a...“ Stíchol a pridusene sa nadýchol. „... teraz tu nie je... cítim sa stratený... a prázdny... nemám žiadne city. Je pre mňa ťažké vyjadriť vďaku, pretože... moja schopnosť všímať si maličkosti... zmizla.“ Drsne si utrel oči opakom rúk. „V mojom živote... je teraz obrovská prázdnota... nemám zmysly... moje city zmizli... moje sebavedomie zmizlo... všetko je preč.“ Rýchlo pozrel na rodičov. „Aj keď nič necítim, viem... že vy dvaja ste boli posledných šiestich mesiacov úžasní... a tiež viem, že som vám nedal najavo, ako si cením, čo robíte... ale vážim si to.“ „Zlatko, nemusíš...“ začala Alicia. „Nie, prosím,“ prerušil ju David, „nechaj ma dokončiť.“ Vstal a strčil si ruky do vreciek džínsov. Znovu pozbieral myšlienky a pomaly a pokračoval. „Asi som sa uzavrel pred celým svetom... pretože môj svet sa k nemu už nehodí. Väčšinu času sa správam, akoby sa nič nestalo, akoby mi nič nezmenilo život... a náhle to príde, realita sa objaví priamo predo mnou.“ Posledné slova nahnevane vypľul cez stisnuté zuby. „Len čo si pomyslím, ty hlupák, postav sa tomu tvárou...“ zmĺkol, sadol si a takmer nečujne pokračoval, „znovu sa pred tým uzatvorím.“ Matka naňho nežne pozrela. „Zlatko, viem, že to bude znieť ako klišé, ale myslím, že tak to jednoducho chodí. Je to možno trochu tak, ako keby si stratil ruku alebo nohu. Myseľ otupí zmysly, no realita a bolesť ťa predsa raz dohonia. Dohonia ťa, David, a ty im budeš schopný čeliť... zvládneš to a opäť si začneš budovať život... viem to.“ George a Alicia sledovali syna, ktorý vstal a prešiel na vzdialený koniec jedálne. Potom sa obrátil k nim. „Asi máte pravdu. Asi by som mal odísť, pretože nechcem byť tu, keď ma to všetko dohoní.“ Zastal a prstom prešiel po vzore jedného z damaskových závesov. „Nezáleží na tom, ako veľmi sa snažím... jednoducho nedokážem... prejsť ani krok bez toho, aby som nemyslel na Rachel. Všetko a každý mi ju pripomína... a to ma hnevá... som smutný, deprimovaný... dokonca zahorknutý k tým, ktorí sú mi najbližší... k vám dvom... k Effie... a niekedy dokonca aj k Jockovi!“ Krátko sa zasmial a znova si strčil ruky do vreciek. „Viete, myslel som, že ak nebudem u nás doma, bude to jednoduchšie. Ale nefunguje to. Rachel je všade.“