Kapitola XI.

"Anna, mala by si Pavlovi všetko povedať. Veď aj tak časom zistí, že Tatiana si ty. Nebude ti veriť, bude si myslieť, že ho stále iba klameš a vymýšľaš si. Povedz mu pravdu." Miklóš Esterházi sa mračil, nepáčila sa mu hra jeho chránenky. "Strýko, ja by som chcela, ale bojím sa. Milujem ho a chcem byť s ním. Len neviem, či by ma prijal. Keby ma znova odohnal, už by som ďalšie odmietnutie nezniesla. Celý život si budem robiť výčitky, že nevidí. Keby som sa mu prišla včas ospravedlniť, tak by sa nič nestalo. Ale ja som nešla a skončilo to tragicky. Modlím sa každý deň, aby sa mu vrátil zrak." "Anna, ty za to nemôžeš. Keby sa neopil, tak by nespadol a potom by..." "Nezdá sa vám, že tých "keby" je nejako priveľa?" "Myslíš?" "Myslím. Nie, budem s ním ako Tatiana, tak to bude lepšie. Pre neho aj pre mňa. Ten mesiac bez neho bol hrozný." "Prečo si neprišla k nám, Anna? My s Eržikou by sme ti pomohli. Kde si bola celý ten čas?" "Noci som trávila v kláštore. Cez deň som si niečo vyžobrala, alebo som niekedy aj pracovala. Lenže mníšky boli ku mne kruté, keď zistili, že čakám dieťa a nemám muža." "Anna... prečo si mi nič nepovedala." Ozval sa s výčitkou v hlase Pavlov otec. "Veď ťa mám rád a určite by som ti pomohol. Mohla si ublížiť dieťatku aj sebe. A teraz, je všetko v poriadku?" "Ja ... hanbila som sa. Myslela som si, že ma neprijmete späť po tom všetkom, čo sa stalo. Že ma odsúdite za to, že som spala s vaším synom, hoci sme neboli manželia. Lenže ..." Anna sa začervenala a pozerala do zeme.