Kapitola 11

Lyon sa zobudil, až keď izbu dávno zaplavilo ranné svetlo. Jeho prvá myšlienka ho prekvapila. Prvý raz po vyše dvoch rokoch celú noc prespal. To príjemné pomyslenie však netrvalo dlho. Lyon sa prevalil na bok, aby objal manželku, a zistil, že tam nie je. Vyskočil z postele a ďakoval Bohu za rýchle reflexy, lebo na ňu takmer stúpil. Očividne spadla z postele, ale spala tak tvrdo, že sa nezobudila. Lyon si k nej kľakol. Aj ja som musel spať ako malé dieťa, pomyslel si, keď som ju nepočul spadnúť. Stiahla na seba prikrývku a zdalo sa, že sa cíti pohodlne. Dýchala hlboko, pravidelne. Nie, zrejme si pri páde neublížila. Nežne ju vzal na ruky. Keď sa postavil, inštinktívne sa k nemu pritúlila. V spánku mi dôveruje, prebleslo mu hlavou, keď si spokojne vzdychla. Lyon niekoľko dlhých minút len stál a držal ju v náručí. Potom ju uložil doprostred postele. Dýchala stále rovnako pravidelne a myslel si, že ju nezobudil, ale keď jej chcel odtisnúť ruky zo svojho pása, pevne ho zovrela. Zrazu otvorila oči a usmiala sa naňho. Trochu ostýchavo jej opätoval úsmev, lebo sa naňho dívala, akoby ho pristihla pri niečom zakázanom. "Spadli ste z postele, miláčik," pošepkal jej. Jeho slová ju očividne pobavili. Keď sa jej spýtal, prečo sa smeje, pokrútila hlavou, povedala, že by to zrejme nepochopil, a spýtala sa, prečo sa s ňou radšej nemiluje, namiesto aby sa na ňu mračil. Lyon s nadšením prijal jej návrh a zovrel ju v náručí.