Kapitola II.

Vstala a chcela prejsť do kancelárie, kde pracovala Marika, ale do miestnosti vstúpil majiteľ firmy. Príťažlivý, tridsaťpäťročný muž v dokonalom tmavom obleku, oslovil mladú ženu. Nečakala ho, preto sa strhla od prekvapenia. „Ahoj Júlia. Nechcel som ťa vyľakať, prepáč. Vonku je pekný deň, nechceš ísť na kávu?“ „Vďaka, ale mám ešte poštu, ktorú som nečítala, musím skontrolovať účtovníctvo. Oľga ide na materskú, v poslednom čase jej nebolo dobre, tak ho musím ešte raz skontrolovať. O dva dni musíme odovzdať daňové priznanie, vieš, DPH. Tak chcem pozrieť všetky položky, či sú správne zaúčtované. Marika od zajtra nastupuje na Oľgine miesto, ale v prvý deň nebude vedieť robiť všetko, tak to musím urobiť ja. Oľga je od dnes v nemocnici, telefonoval jej manžel, že ju museli okamžite hospitalizovať. Budem rada, ak sa dieťatko narodí zdravé a Oľga bude v poriadku.“ - zamračila sa Júlia. „To som nevedel, daj mi vedieť, ako sa všetko skončilo. Pracovala tu od začiatku, zaslúži si nejakú odmenu a jej dieťa tiež. Takže nejdeš na tú kávu?“ „Ďakujem, inokedy. Povinnosti nepustia.“ – smutne zvesila plecia. Mladý muž bol zarazený jej obavami, od nej by nečakal nijakú účasť. Považoval ju za chladnú a odmeranú. Hoci zopárkrát nebol presvedčený, že je len chladná a odmeraná. Ale boli to len chvíľky, tak nemohol zmeniť názor, ktorý si vybudoval za dlhé roky čo sa poznali. Tajne však dúfal, že sa mýli, že nemôže byť len chladná a neprístupná, akou sa snažila byť. Niekedy ju pozoroval, keď sedela za počítačom a pracovala. Občas sa zatvárila milo a vtedy jej črty zjemneli a skrásnela ešte viac. Nepustila k sebe žiadneho muža, čo mu vyhovovalo, lebo nemal soka. Ale to, že nechcela k sebe pustiť ani jeho ho často privádzalo do zúrivosti a potom sa hádali kvôli pracovným záležitostiam. Lebo on bol zlostný a podráždený a ona vynervovaná z množstva povinností. Dlho nevydržali v stave „tichá domácnosť“ a zvyčajne po niekoľkých minútach uzavreli prímerie. Vo svojom postavení aj tak museli komunikovať, tak sa naučili riešiť problémy rýchlo. Neuvedomovali si, že žijú skoro jako manželia, lebo boli takmer stále spolu, jeden bez druhého neurobili pracovne ani krok. Len večer sa každý z nich vracal do svojho vlastného domova. Vyspať sa, aby ráno mohli fungovať bez problémov. „Dobre, tak sa maj a zavolaj, ak by bolo niečo súrne. Zajtra máme jednanie u nových dodávateľov, prídem po teba autom, nechoď svojím. Zbytočne budeš šoférovať aj ty aj ja. Potom môžeme ísť spolu na obed.“ „Súhlasím, prídem o siedmej ráno a budem ťa čakať. Ten obed beriem, ale nie že vyberieš drahú reštauráciu, nemám tie podniky rada.“ „Beriem na vedomie, len si to do zajtra nerozmysli, potrebujem s tebou prebrať jednu dôležitú vec. Samozrejme pracovnú. Ahoj, uvidíme sa zajtra. Julinka.“ - zažmurkal mladý muž a odišiel.