Meditácia v ruinách Dobrej vody

Kedysi žil si, svedok časov dávno minulých. Lež načo privolával späť, čo veky vzali v plen? Pominul čas tvoj, modrá báň sa klenie ponad ruiny, nádvoria tvoje spustli, jašterička vchádza v sieň, kde hodovali králi. Rozpadol sa strmí val, pohasla pochodeň, čo v koridoroch temných horela, umĺkol cvengot gitár, bezstarostný ženský smiech – siatba, čo vekmi klíčila a rástla, dávno dozrela, ostal len smútok holých stien a nad nimi – planúca slnka pochodeň.

Ožili ešte raz tu všetky kontrasty, Keď stál som na závaloch skál, čo boli niekedy ľudským príbytkom. Ľahučký vietor jemne načechral zelené vlasy burinám, čo úchytkom tu medzi kameniami vyrástli – a ľudia-tiene vyšli znovu za svetlom.

Spieval si oráč na hlinistej úvrati: − Svieť, slnko, zhora prihrievaj a zemi mojej život daj, nech rastie siatba bujná, zrosená. Večerom prídu kosci z kosenia, upracované ruky zložia na stole a vôkol bude posvätne jak v kostole, len občas splaší soví škrek melancholické oči kravičiek.

Hovoril panoš: − Madam, manžel váš a pán môj odtiahol dnes do boja. Vo vetre triasol sa mu chochol z pier, na tvári ležal úsmev z prazdroja bojových vekov dávnych.

Šeptalo dievča pod horou: − Kvietoček drobný, povedz, kde je milý môj. Vyžeň mi z duše nečakaný nepokoj. Ta šiel mi do boja, lež vráti sa? Nečaká darmo moja stuha farbistá, čo pre neho som vyšila?

A vravel pastier na trávnatom úbočí : − Sám ostal som so stádom ovečiek, a sám som, keď sa vrhne dravý vlk na zviera bezbranné... Pst, ani muk! Akoby z hory čosi temne volalo! Žehnám sa krížom: V mene Otca na nebi, ktorého celé tvorstvo neprestajne velebí... Hľaď, vidíš? Ihneď mátať prestalo!

Pobozkal otec dieťa v kolíske: − Si moja krv, môj malý syn, a budeš vojak ako otec tvoj. Matka chce kňaza, ale neznížim ťa takto, prisahám. Len boj a pole boja dôstojné je človeka. Taká je sudba mužov odveká!

Žialila vdova stará za synom: − Tak som ťa, dieťa, chovala pre chladné prsty kostlivca? Šatôčky detské som ti snovala, bájila s nádejou: Hľaď, obzri sa, tú všetku krásu stvoril Boh a tvoja je, keď pôjdeš lúčinou... Pre chladné prsty kostlivca som si ťa, dieťa, chovala!

Klonil sa veľmož k truhliciam: − Tu som vás ukryl, moje poklady, v hlbokej skrýši podzemnej. Vravím si teraz: Smej sa, duša, smej, máš všetko! Zlato nezradí. Ach najkrajší zo všetkých snov: Ponoriť takto ruky do truhly a presypávať rozcvendžaný zlatý kov.

A kňaz sa modlil pred krížom: − Zachovaj, pane, tento svet v hlbokej bázni pred Sebou. Dnes tu sme, plní radosti a zajtra s dušou nesmelou pred Tvojou súdnou stolicou. Zachráň nás od márnivých slov a zacloň pred bytosťou zlou!

Zubami škrípal v hladomorni nevoľník: − Pretože chcel som pravdu vydobyť, vrhli ma páni zeme do okov. Začo tu musím v špine hniť? Kde skryl sa spravodlivý Boh?

A v cele meditoval mních: − Dobre si všetko stvoril, Pane na nebi, i potôčkom dal tiecť i rašiť zeline, i slnku svietiť, horám vrhať tieň. Kto pravdu hľadá, nezhynie. Živíš ho ako vtáčatá a kvetiny od jari prelestnej až do zimy.

Spievala pastierôčka na stráni: − Zapadá slnko za obzor, ovečky moje, hor sa, hor, čaká nás nočná tíš. Kto dobrý si, v nej nezblúdiš.

Družina poľovníkov volala: − Ta, v lesnú húšť ponor sa, mladá družina, na bystrých koníkoch. Štekot psov vracia dolina! Napnite tuhé tetivy a dajte strelám správny smer. Krv búri v žilách divoko, ranená skučí zver.

I skláňali sa hlavy pri Omši: − Toto je moja Krv, Pán hovoril, pite ju s dušou očistenou od hriechu. Kto si ju niekde spotvoril v špinavom sveta pelechu, nech neblíži sa k Svätému a neuráža Lásku nesmiernu.

Spievali vôkol stolov opití: − Len raz si živý, preto pi a teš sa z jedla. Užívaj, čo užiť vládzeš, nezaspi pri stole plnom, nalievaj a pi a nalievaj si zas. Jestvuje múdrosť jediná: Uži, čo môžeš, žiješ iba raz!

Siroty o almužnu žobrali: − Daj že nám chleba, gazdiná, a Boh ti stonásobne odplatí. Hlad vždy je nedôstojný človeka, lež chápe to, kto šliape všetky ohľady?

Naliehal vášňou zdrvený: − Poď, nedozvie sa o tom nik... Čo by si nešla?... že to hriech? Eh, dosial žiaden nemravník nikomu nebol ešte na posmech!

A v cele bičoval sa rehoľník: − Odpusť mi, Pane, slabosti, na moje hriechy zabudni. Často ma opantá cit zákerný a zloba prenikne až do kosti.

Lež chcem byť čistý, tvoj, preto ten bičov krutých zvoj, ktorým si telo rozdieram. Daj silu znovu začať budovať z bezmoci mojej svätý Boží chrám !

Kto z ľudí-tieňov pravú pieseň o živote zaspieval? Bolo tu všetko: smiech a plač, i modlitba a hriech. Plakal i smial sa ten, kto šťastia plnú náruč mal, i ten, kto márne čakal celý život na úspech, a v každom zápasilo nebo so zemou. Ty, doráňaný svedok časov dávno minulých, ohýbal si sa ťarchou bolesti i lásky nesmiernou – a my ? Ach, nič sa nezmenilo: radosť ostala nám, lež aj vzdych, a modlitba sa ďalej bezo zmeny s hriechom preplieta. Čo bolo, je, i čo pominulo, nezaniklo zo sveta!