Záhada zadnej izby
1 / 8
... „Kristínka, tá súťaž v Poprade bude úžasná, musíš ísť so mnou.“ Mama ma objímala oboma rukami okolo pliec. „Urobíme si výlet, uvidíš Tatry, krásnu prírodu...“ „Mami, budeš mať okolo seba kopu detí,“ vyhovárala som sa. „A musíš sa pred súťažou sústrediť, a ja sa musím učiť na skúšky.“ Mama sa zasmiala. „Dobre vieš, že moja sústredenosť nezávisí od toho, či tam si, alebo nie. A vieš čo? O dva týždne tam už možno bude dosť snehu na lyžovanie, môžeš si so sebou zobrať lyže. No tak, nahlásim ubytovanie aj pre teba.“ „Tak dobre, mami,“ nechala som sa zlomiť. „Ale musím si so sebou zobrať aj skriptá, začnem sa učiť na skúšku z predškolskej psychológie.“ „Ty moje slniečko!“ vystískala ma mama so smiechom. „Taká som šťastná, že tam pôjdeš so mnou.“ Mama nepotrebovala k šťastiu nič, čo sa dá uchopiť do rúk. Moja či otcova prítomnosť alebo deti okolo nej, to jej úplne stačilo na radostný pocit. Študovala som v poslednom ročníku na univerzite a na tej decembrovej lyžovačke v Tatrách som ho spoznala. Môj budúci manžel sa rútil na lyžiach zasneženým svahom sebavedome a ukážkovo, až kým sa mu do cesty nepriplietol nejaký začiatočník. Ja som stála bokom od ľudí čakajúcich na vlek a popíjala som horúci čaj s rumom. Práve v tej chvíli ma oslovila pani na bežkách s otázkou, či som na vleku nevidela desaťročného chlapca v modrej kombinéze, a ja som pozrela na ňu. Nemohla som tak zaregistrovať dvojnásobné nebezpečenstvo, rútiace sa priamo na mňa. Ani jeden z tých dvoch lyžiarov to už nedokázal ubrzdiť, obaja skončili v snehu rovno pri mojich nohách. Narazili do mňa zozadu tak prudko, že som spadla na nich a celá som sa obliala horúcim čajom. Nebolo to nič príjemné, stáť premočená v mrazivom počasí. Jeden z vinníkov mi však ponúkol pomoc a odviezol ma autom do hotela. Na druhý deň sme sa už spolu lyžovali a na tretí večerali. Ani sa mi nechcelo odcestovať domov. „Kika, ten tvoj vzťah nejako nabral na rýchlosti,“ poznamenal otec asi o tri mesiace. A to ešte netušil, že na koniec roka, na prvé výročie nášho zoznámenia, sme si už naplánovali svadbu. „Oci, po promócii čakaj prekvapko,“ zatvárila som sa tajomne. „Čože?“ zvolala mama a odvrátila pohľad od paradajkovej omáčky, ktorú práve miešala na sporáku, na mňa. „Chceš povedať, že...“ „Nie, mami, nič podobné,“ zasmiala som sa. „Nie som tehotná. Ale plánujeme s Jarom svadbu. Koncom roka. Chceli sme vám to povedať po promócii, ale ja to už nedokážem udržať v tajnosti.“ „Kristínka!“ Mama úplne zabudla miešať omáčku. Radšej som priskočila, odtisla kastról z ohňa a objala ju. „Mami, chceme byť spolu každý deň.“ „Veď ste spolu každý deň,“ pripomenula mi mama. Potom pokývala hlavou. „To tá lyžovačka,“ skonštatovala. „Vlastne mám zásluhu na vašom zoznámení ja. Ale, Kristínka, svadba po roku? Zdá sa mi to akési rýchle.“ „Nemysleli sme si, že sa tak skoro po promócii vydáš,“ povedal otec v rozpakoch. „Mami, ty si mala dvadsaťjeden, keď si sa vydávala, ja budem mať dvadsaťtri preč.“ Podala som mame papierovú vreckovku. Dojatím jej zvlhli oči. „Nič si si ešte neužila,“ namietla mama. „Mohla si ešte cestovať.“ „Budem si užívať a cestovať s manželom,“ usmiala som sa. „Nie je to jedno?“ „Pribudne ti veľa povinností, Kristínka,“ nadhodil otec. „Bol by som rád, keby si počkala ešte aspoň rok. Aj sa za ten čas lepšie spoznáte.“ „Oci,“ pritúlila som sa k nemu, „lepšie sa už spoznať nemôžeme. No tak,“ pozrela som na oboch, „myslela som si, že vás tou správou poteším.“ „Kika, veď si nás potešila,“ povedala mama nepresvedčivo. „Keď si sa už pevne rozhodla... Vieš, ja som kedysi bola v inej situácii ako ty. Chcela som sa za každú cenu dostať z domu. V Bratislave som nemala nikoho, a keď som sa zaľúbila, nebol dôvod čakať. Ale ty máš nás, máš kde bývať...“ „Aj ja som sa zaľúbila,“ usmiala som sa, „a tak nie je dôvod čakať.“ Bola zo mňa krásna nevesta. Princezná v bielom. Svadba ako z rozprávky. Keď si dnes prezerám svadobné fotografie, zakaždým pátram v sebe, hľadám nejaký náznak tej chvíle, tušenie toho, čo sa neskôr stalo. To však nikde nenájdete. Fotografie zachytávajú len okamih prítomnosti, v ktorom nemôžete spozorovať to, čo príde hoci len o minútu neskôr. Z toho dňa si pamätám najmä pocit nevýslovného šťastia. Naplno som dôverovala osudu, že ma z milujúcej náruče rodičov prenesie do milujúcej náruče manžela a môj život bude ďalej plynúť rovnako krásne ako dovtedy. ...