Už sa stmievalo, keď Gabriel vyšiel z hotela. Zabočil doprava a prešiel úzkou uličkou až k železnému mostu. Lavon sa držal niekoľko krokov za ním. Na druhej strane sa nachádzala kaviareň Doelen. Mali opäť otvorené a na mieste, kde zahynul Rosner, sa dovysoka kopili tulipány. Neboli tu nijakí smútiaci pozostalí ani demonštranti odsudzujúci rituálnu vraždu spoluobčana. Iba na fasáde kaviarne visel transparent s nápisom: JEDEN AMSTERDAM, JEDEN ĽUD. „Pozerám na to už dva dni, a ešte vždy celkom nechápem, čo tým mysleli.“ Gabriel sa obrátil. Slová predniesla svetlovlasá asi tridsaťročná žena s bledomodrými očami, z ktorých vyžarovala prirodzená inteligencia. „Som Sofia Vanderhausová.“ Vystrela k nemu pravicu a upäto dodala: „Asistentka profesora Rosnera.“ Pustila mu ruku a zahľadela sa na symbolický pamätník. „Celkom dojímavé, čo poviete? Dokonca aj holandská tlač už o ňom píše ako o hrdinovi. Škoda len, že ho tak nechválili, kým ešte žil. Roky naňho útočili len preto, že našiel odvahu nahlas hovoriť veci, ktoré ostatní radšej ignorovali. Podľa mňa majú aj oni svoj podiel na jeho vražde. Sú rovnako vinní ako extrémistickí imámovia, ktorí zasiali nenávisť do srdca Muhammada Hamzu.“ Obrátila sa a vyzvala Gabriela: „Poďme, tadiaľto sa ide k domu.“ Spolu vykročili po Staalstraat. Gabriel sa obzrel a videl, že Lavon sa pustil za nimi. Sofia Vanderhausová mlčky hľadela na dlaždice pod nohami, akoby si chcela usporiadať myšlienky. „Od jeho vraždy uplynulo už päť dní,“ začala, „a nenašiel sa jediný moslimský vodca, ktorý by ju odsúdil. V skutočnosti, keby im to holandské médiá umožnili, zvalili by vinu naňho. Kde sa podeli všetci tí takzvaní umiernení moslimovia, o ktorých sa ustavične píše? Existujú vôbec, alebo sú iba výtvorom našej fantázie? Ak niekto urazí proroka Mohameda, naši moslimskí spoluobčania sa v posvätnom hneve vyhrnú do ulíc a vyhrážajú sa, že nám postínajú hlavy. Ale keď niekto z nich spácha v Prorokovom mene vraždu...“ Stíchla. Gabriel dokončil za ňu: „Zavládne priam ohlušujúce ticho.“ „Správne,“ prisvedčila. „Ale neprišli ste do Amsterdamu počúvať moje ponaučenia. Máte tu robotu.“ Kráčali vedľa seba úzkou ulicou a Sofia si ho skúmavo premerala. „Viete, Herr Kiever, práve pred rokom mi profesor Rosner prvý raz povedal o svojom vzťahu k istému Rudolfovi Hellerovi a prikázal, čo mám robiť, ak by sa mu niečo stalo. Prirodzene, dúfala som, že taký deň nikdy nepríde.“ „Mám dojem, že ste si s profesorom Rosnerom dobre rozumeli.“ „Bol mi ako otec. Keď som doštudovala, mala som veľa ponúk na omnoho lukratívnejšie zamestnania, ako bolo Centrum európskych bezpečnostných štúdií, ale rozhodla som sa radšej pracovať pre profesora Rosnera aj za almužnu.“ „Ste historička?“ Prikývla. „Pri zhromažďovaní podkladov na dizertáciu som zistila, že my Holanďania sme ochotní na kompromis s rozličnými vražednými ideológiami, či už ide o národný socializmus, alebo islamský fašizmus. Chcela som pomôcť narušiť ten cyklus. Práca pre profesora Rosnera mi to umožnila.“ Odhrnula si z čela neposlušný pramienok vlasov a pozrela na Gabriela. „Stála som po profesorovom boku päť rokov, Herr Kiever. Musela som znášať posmech aj vyhrážky. Myslím, že mám právo hneď na začiatku položiť vám niekoľko otázok.“