„Ako sa vysporiadaš s Reném?“
„Nijako. Neskôr mu poviem, že už nákupné stredisko nevlastním, že som sa ho vzdal v prospech iného.“
„V prospech koho?“
„To nie je podstatné.“
„Dnes si to veľmi ľahko zistí, takže ho len tak ľahko neobalamutíš.“
„Čo keby som ti ho daroval?“
„Ty by si mi ho daroval iba preto, že sa ti vyhráža?“
„Áno. Musel by sa s tým zmieriť a konečne by som mal od neho svätý pokoj.“
„Ten ti ho ani potom nedá. Pokoj od neho budeš mať asi až po jeho alebo tvojej smrti.“
„Richard, premýšľaj. Ty sa v rámci darovacej zmluvy oficiálne staneš vlastníkom môjho nákupného strediska. Na teba pôjdu všetky príjmy z prenájmu obchodných priestorov. Poplatky, ktoré sa budú týkať nákupného strediska, či už zo zdanenia prenájmu nehnuteľností, teda obchodných priestorov, aj ročnej dane z nehnuteľnosti, zaplatíš zo zisku. Mne umožníš, aby som mal prístup k bankovému účtu.“
„Rudo, ak ti rozumiem, ty mi chceš len formálne darovať nákupné stredisko.“
„Áno, akože naoko bude tvoje. Zároveň sa tým zbavím aj podozrenia pre porušovanie ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcie starostu obce.“
„A ty mi až tak dôveruješ? Nebojíš sa, že by som ťa mohol podraziť a prišiel by si o všetko? Alebo ti už pivo udrelo do hlavy?“
„Nie, neudrelo. Predsa sme si najbližší, spája nás naša matka.“
„Máš pravdu. Ale, čo ak sa mi zrúti svet? Len si predstav, že ma Monika odmietne, spustím sa, začnem slopať, vyhľadávať rôzne štetky, utratím všetky svoje prachy, prepijem auto a nebudem mať ani na prenájom bytu. Potom siahnem po čom? To je jasné ako facka. Vyplienim bankový účet, ktorý bude formálne napísaný na mňa. Nikto ma z toho nebude môcť viniť, ani ty!“