Pohár vody

Zobudila som sa uprostred noci, pretože ma niekto požiadal v spánku o pohár vody.

Ešte aj teraz počujem ten hlas, tichú naliehavosť prosby, prichádzajúcej odkiaľsi cez lupienok fontanely, z lôžka chorého alebo z popraskanej zeme pútnika. Vstala som teda, prešla do kuchyne, naplnila pohár a vypila ho namiesto toho vysmädnutého,

ktorý už nemal telo, a preto bolo preňho veľmi ťažké urobiť čokoľvek bez pomoci.

Opustiť

Všetko strnulo – šupka z orecha podľahla mrazivej černi, už ju mám pod pokožkou, prenikavo sa ma nechce zbaviť; znútra som živá. Možno je to nesprávne, že na to myslím – na cestu do Treblinky, na podobnú, čiernu ženu ako ja, už pod stromami je mŕtva, kráča – možno je to nesprávne, že z nevykúpenej diaľky, plnej vlasov, počujem tvoj hlas: Naposledy sa vyzleč a umy.