Hermann Hesse: Rozprávky

Augustín rástol ako iné deti; bol to pekný plavovlasý chlapec s jasnými smelými očami, ktorého matka rozmaznávala, a všade bol obľúbený. Pani Alžbeta čoskoro pobadala, že želanie sa na dieťati plní, lebo sotva maličký podrástol a mohol ísť na ulicu a k iným ľuďom, každému sa videl pekný a odvážny a múdry ako máloktoré dieťa, každý mu podával ruku, hľadel mu do očí a prejavoval pirazeň. Mladé mamičky sa na neho usmievali a staré ženičky ho obdarovávali jabĺčkom, a ak niekde niečo vyparatil, nik neveril, že to urobil on; ak sa to nedalo poprieť, všetci iba pokrčili plecami a povedali: „Tomu milému chlapčiatku sa naozaj nedá nič zazlievať.“ K matke prichádzali ľudia, ktorých na pekného chlapca niekto upozornil. Predtým ju nik nepoznal a len zriedka dostala krajčírsku robotu do domu, teraz ju však ako Augustínovu matku dobre poznali a mala viac priaznivcov, než by si kedy bola želala. Mala sa dobre, dobre sa mal aj chlapec a všade, kam spolu prišli, sa im všetci potešili, zdravili ich a dlho za nimi hľadeli ako za šťastnými ľuďmi. Najkrajšie chvíle trávil Augustín u krstného otca, ktorý ho podchvíľou zavolal večer do svojej chalúpky. Bolo tam tma, iba v čiernom otvore na kozube blkotal malý červený plamienok. Drobný starček si pritiahol dieťa na kožušinu, hľadel s ním do tichého plameňa a rozprával mu príbehy. Niekedy, keď sa už dlhý príbeh schyľoval ku koncu, chlapča obchádzali driemoty a v tichej tme s prižmúrenými očami hľadelo do ohňa, zaznela zrazu sladká mnohohlasá muzika. A keď ju UŽ obaja dlho mlčky počúvali, často sa v izbietke nenazdajky zjavilo plno malých rozžiarených detí, ktoré zlatými krídlami sem i tam krúživo poletovali a jedno okolo druhého alebo v páre krásne, majstrovsky tancovali. Navyše aj spievali a ich spev znel nesmierne radostne, obveseľujúco a utešene. Bolo to to najkrajšie, čo Augustín kedy počul a videl, a keď si neskôr spomínal na detstvo, tak najmä na tichú tmavú izbietku starého krstného otca, na čarovný plameň v kozube, na muziku a na sviatočný zlatý čarodejný let anjelských bytostí. Tento obraz sa mu vynáral zo spomienok a podnecoval túžbu po domove. Chlapec medzitým podrástol a matka musela podchvíľou so smútkom myslieť na noc po krstinách. Augustín veselo behával po susedných uliciach, všade ho vítali, obdarovávali orechmi a hruškami, koláčmi a hračkami, dávali mu jesť a piť, pohojdávali si ho na kolenách a dovolili mu v záhrade trhať kvety. Domov sa často vracal neskoro večer a znechutene odtisol polievku, čo mu nachystala matka. Keď ju to zarmútilo a plakala, znudený a nevrlý si líhal do postele. A keď ho raz pokarhala a potrestala, prudko skríkol a ťažkal si, že všetci ľudia sú k nemu milí a vľúdni, iba matka nie. Často mávala trudné chvíle a niekedy sa veľmi na chlapca hnevala, ale keď potom usnul, ležal na vankúšoch a na jeho nevinnej detskej tvári sa mihal svit sviečky, všetok hnev v srdci sa pominul a opatrne ho pobozkala, aby sa nezobudil. Bola to jej vina, že všetci mali Augustína radi, a dakedy si žalostne a div nie s hrôzou myslela, že azda by bolo lepšie, keby želanie nebola vyslovila. Stála raz pri susedovom obloku a nožničkami odstrihávala zvädnuté kvety, keď z dvora, ktorý bol za obidvoma domami, začula Augustínov hlas. Nazrela tam a videla svojho syna s peknou, trochu pyšnou tvárou, ako sa opiera o múr. Pred ním stálo dievča, väčšie než on, prosebne na neho hľadelo a vravelo: „Však budeš taký milý a pobozkáš ma?“ „Nie,“ odvetil Augustín a vopchal si ruky do vreciek. „Ale áno, prosím ťa!“ povedalo dievča. „Darujem ti niečo pekné.“ „Čo?“ spýtal sa chlapec. „Mám dve jabĺčka,“ rieklo dievča placho. On sa však odvrátil a uškrnul sa. „Nemám jablká rád,“ odvetil pohŕdavo a chystal sa odbehnúť. Dievča ho však pevne chytilo a zaliečavo rieklo: „Vieš čo, mám aj pekný prsteň.“ „Ukáž!“ povedal Augustín. Ukázala mu svoj prstienok, on sa naň dôkladne pozrel, potom jej ho stiahol z prsta a navliekol si ho na svoj. Poobzeral si ho na svetle a zapáčil sa mu. „Tak dobre, pobozkám ťa,“ povedal a dal dievčaťu letmý bozk na ústa. „Budeš sa teraz so mnou hrať?“ spýtalo sa dievča dôverčivo a zavesilo sa mu na plece. On ju však odstrčil a vybuchol: „Daj mi už konečne pokoj! Budem sa hrať s inými deťmi.“ Kým sa dievča plačky vlieklo z dvora, strúhal unudenú a nahnevanú tvár, zvrtol si na prste prsteň, prezeral si ho, potom si začal pískať a pomaly sa bral preč. Matka stála s nožnicami v rukách, zdesená nad tvrdosťou a povýšenectvom, s akým jej dieťa prijímalo lásku iných.