... Časy hustnú, jednoznačne. Ale mne leto veľmi nesvedčí, a toto už vonkoncom nie. Nevedel som v sebe potlačiť stále tlejúce spomienky na Svetlanu, dokonca som sa hanebne bol pozrieť na nich, ako vchádzajú na radnicu a vychádzajú stade už ako manželia! V čiernych okuliaroch a ľahkom klobúku po otcovi! Ako nejaký trápny mafioso, došľaka! Veď už je to viac než rok, čo sme obaja spálili za sebou mosty! Čo mi to stále máta v hlave?! Nezvládol som to, nezvládol! Ako inak sa to mohlo skončiť? Neviem, či strávim aj ďalšiu nečakanú ponuku. Mal som už všelijaké návštevy, či ohlasované ako pracovné, alebo prezentované ako súkromné, ktoré sa potom premenili na čisto pracovné. Tú z utorka poobedia neviem zatiaľ nikam zaradiť. „Som inžinier Augustín Hanečko," predstavil sa mi starší muž distingvovaného výzoru a pevne mi stisol ruku, čo som pokladal dobré znamenie. Som celý nesvoj z ľudí, ktorí vám pri stretnutí podávajú pravicu ako zdochnutú rybu. Tento človek mal evidentne v sebe akýsi zvláštny náboj. Ale ešte niečo ma uviedlo do stavu napätosti, neurčitý pocit, že tohto muža nevidím v živote po prvý raz. „Bol by som rád, keby ste si moju návštevu nevysvetľovali zle," pokračoval tichým, no rozhodným hlasom. Nezmohol som sa na nič iné ako na to, že som ho počúval napoly zhypnotizovaný, no v duchu som sa jednostaj potreboval vrátiť niekam, do nejakého času či priestoru, do situácie, v ktorej sa na sto percent vyskytoval aj tento tajnostkársky muž. „Poznám vašu prácu, vaše články, štúdie i odborné zámery." To už bola konkrétnejšia, ale aj znepokojujúcejšia informácia. Inžinier, a s takýmito záujmami?! To nie je celkom bežné... Ale kde som ho už, došľaka, videl?! „Nie som v našom meste a v okolí sám, čo sa zaujíma o vás." Táto veta ma zamrazila, tá formulácia sa priveľmi blížila k situácii, ktorá nedávno vystrašila nášho riaditeľa. Tajomne pôsobiaci muž zrejme na mne vybadal, že som pri jeho slovách spozornel, zľahka sa usmial a pokračoval trocha menej oficiálne: „Pochopiteľne, nie tak, aby ste z toho mali zlý pocit. Zaujíma nás okruh vašich profesionálnych záujmov, nasadenie, s akým sa venujete svojej práci, a najmä vaše jednoznačne pevné morálne krédo, ktoré z vás robí človeka na úrovni..." Bolo to akési potuteľné mazanie medu, dobre sa to počúvalo, ale stále mi nebolo jasné, kam vlastne mieri. Potom to však prišlo. „Budem otvorený. Neviem, či vás to prekvapí, možno máte dostatok informácií aj z neoficiálnych sfér. Obnovujeme činnosť lóže slobodomurárov. Domnievame sa, že prichádza vhodný čas, aby sa aktivizovali najšľachetnejšie myšlienky a zámery, ktorých nositeľmi sú práve majstri..." Tak toto som teda nečakal! Vyznávači uhlomeru, kružidla a slova Božieho chcú byť zasa na scéne! Ale to je nezmysel, oni nikdy neboli na scéne, boli vždy decentne v zákulisí, boli - a ako! O tých na Slovensku viem žalostne málo, ale môjmu hosťovi to nemusím hovoriť. Nech pokračuje, nech trocha odkryje karty! „To myslíte vážne? Slobodomurári? Nie je to, ehm, nebezpečné?! Na nich mal každý režim ťažké srdce." „Režim! Čo je to režim, pán doktor? Má zmysel túto problematiku obmedzovať na starosti s akýmkoľvek režimom? Naše účinkovanie bolo, je a bude nadčasové!" s ohňom v hlase pritvrdil pán inžinier. Hm, s tými tromi časmi máme svoje špecifické skúsenosti. Aj o Leninovi mali platiť všetky tri časy, ale určite nebudú... Nebudú! Nemôžu, nesmú! A hop! Už som si spomenul! Pohreb pána profesora Brtníka! Tento muž bol medzi prvými z hŕstky kondolujúcich a profesorova dcéra sa vôbec nečudovala jeho prítomnosti, účasť tohto človeka brala ako čosi samozrejmé, ako od niekoho z rodiny či okruhu blízkych známych. Lenže takí predsa vo svete pána profesora vtedy neboli! Neboli?! Nuž... Asi som toho vedel o jeho osobe menej, než som si doteraz myslel. A s týmto mužom odchádzali potom z cintorína ďalší dvaja muži, ktorí sa vynorili odkiaľsi spomedzi náhrobkov a pôsobili ako nenápadná osobná či telesná stráž. Mal som to teraz pred očami ako momentku zo zabudnutého filmového žurnálu. Ktovie, či ho teraz nečakajú v aute pred budovou... „Vieme, že ste nabrali odvahu a vyhľadali jednu zápisnicu v archíve. O Akcii K. Viete, čo mám na mysli," trocha stíšil hlas, naklonil hlavu a vo mne riadne hrklo, srdce mi skočilo do hrdla. Je to provokácia! Zápisnica o priebehu likvidácie františkánov v ich kláštore! Dobre ukrytá, dobre uložená, viem o nej z múzea vlastne len ja, dočerta... Využil som vtedy veľkorysosť riaditeľa archívu Kockoviča, keď ma nechal hľadať nejaké listiny súvisiace s prístavbou budovy múzea, pôvodne vymyslenej a realizovanej najmä zásluhou Jurkoviča a Blahu staršieho. Z archívu som si vtedy odniesol pár strán textu, klepaného perličkovým strojom na tenučkom papieri, ešteže tam boli tie kópie dve! Ktovie, kto vtedy nariadil písať také chúlostivé veci hneď v niekoľkých kópiách? Zaúčinkoval vo mne vtedy neuveriteľný orientačný zmysel, akoby som sa v tých priestoroch, františkánskych celách, kedysi dávno pohyboval. Nebodaj by som mal vážne uvažovať o teóriách súvisiacich s reinkarnáciou! Ťažko uveriť, že som bol v minulom živote takým mníchom! Práve ja! Ale ako je možné, že to vie tento neznámy a určite nebezpečný pán?! Viedol s nebohým profesorom iné rozhovory ako ja? A hlavne dôkladnejšie? A mohol Brtník niečo vedieť práve o Akcii K? Bolo by to možné? Čo to na mňa ktosi ušil? A takýmto spôsobom? Ale starému pánovi som sa predsa nespovedal o svojich mimomuzeálnych aktivitách, tobôž nie o Akcii K. Také čosi by mi neprišlo na um. Aký prečudesný prepletenec! Musel mať špeciálny psychologický inštinkt, lebo hneď dodal, vidiac moje zdesenie: „Nebojte sa, pán doktor. Nie sme vašimi nepriateľmi, naozaj. Sme na rovnakej strane. Ste ušľachtilý, čestný človek. Práve takých potrebujeme, oslovujeme ich postupne a opatrne. Naozaj mi môžete dôverovať." Dôverovať! To je asi to najťažšie, s čím sa v poslednom čase tak kruto potýkam. ...