Všetko je ináč

motto: "Všetko je ináč, a ináč je všetko tak ako bolo."Rabin Levi

V jednu májovú noc osemdesiateho ôsmeho roka som mal prorocký sen. Shakespearove mackbethovské čarodejnice sa divo rehotali do Mackbethovej tváre a skandovali: Duncinanský les sa pohol, Duncinanský les sa pohol. Mekbet mal na sebe červený kráľovský plášť až po zem, tvár mal podobnú mojej tvári a celý sa triasol od strachu. Keď som sa okolo deviatej zobudil, slnko bolo záhadne biele, akoby na ceste vesmírom stratilo svoju červenú či žltú farbu. Zišiel som na prízemie nášho činžiaka pozrieť sa do poštovej schránky, či náhodou nemám nejakú dôležitú poštu z literárnych kruhov, ktorú som túžobne očakával, pretože som bol úspešný prozaický debutant a domnieval som sa, že slovenský literárny svet mi padne k nohám. A list v schránke skutočne bol. Vzrušene som vybehol do svojho bytu na siedmom poschodí, pomyslel som si čosi o božej sedmičke, otvoril som list a čítal:

Ty idiot! Prečítali sme si Tvoju knihu, v ktorej si sa priklonil k náboženskej viere, hoci my práve úporne pracujeme na dôkazoch, že nijakého Boha niet, nanajvýš nejaké tie vesmírne civilizácie. Zapamätali sme si predovšetkým jednu vetu, ktorú s osudovou istotou vyslovil Tvoj hrdina, teda vlastne Ty sám: Všetko je pripravené, všetko je, ako má byť – akoby si predvídal, že na svete sa začne čosi, čo tu ešte nebolo. A to všetko s božou nevyhnutnosťou! My sme práve tí ľudia, ktorí ti dokážu, že nič nie je tak, ako má byť, a nič nie je pripravené a Ty si jediný blázon medzi normálnymi alebo jediný normálny medzi bláznami. Keďže sme si všetko vymysleli, teda sme vlastne umelci, zaručene však múdri vedci šmrncnutí božími právami v tomto zvrátenom svete, na ktorom aj také prasatá, ako si Ty už vyliezajú z dier, zarecitujeme Ti tak, ako recitovali Mackbethove čarodejnice, aby si bol správne informovaný o tom, čo sa bude diať: Les je pes a pes je sen a ty ideš z kola von, van po španielsky idú je, nikto nevie to, čo vie. A to je náš posledný list, ktorý je ešte listom a nie niečím iným. Odteraz už bude všetko ináč a to až dovtedy, kým ty nespáchaš samovraždu, iným spôsobom sa nezbavíš svojej osobnosti, kým nám nedokážeš, že si Boh, alebo kým nezabiješ v strachu z narušenia odvekých zákonov prírody. My sme vyštudovali a dokázali, že zločin má pre ľudskú spoločnosť v konečnom dôsledku pozitívnu hodnotu, tak ako aj vojna, veď keď sa menej zabíja, keď klesá chorobnosť a znižuje sa počet bláznov, nám je nekonečne úzko. A keďže my sme tiež len ľudia, predpokladáme, že v čase nenásilia sa tak úzkostne a vôbec, zle, cítia všetci ľudia. Od veci by tiež nebolo, keby si sa zbláznil a do dôsledkov poprel svoju chorú knihu, prípadne úplne zložil pero, pretože, my sami sebe sme svedkovia, Ty si z nás robíš svojim písaním bláznov. Pochopil si? A na záver Ti ešte raz opakujeme: nie si ten, ktorý si (pretože my konáme v Tvojom mene), nie si tam, kde si, nerobíš to, čo robíš, a nerobíš nič v tom čase, v ktorom to robíš. Pondelok nie je pondelok, ale iný, pánbohvie ktorý deň, to treba ešte len vyskúmať. Napokon, nasledujúce dianie okolo Teba Ťa presvedčí, že máme skutočnú moc a že dosiahneme, čo budeme chcieť. Uvidíme, či ten Tvoj Boh, ak nejaký existuje, vypláva z rozvŕzganého sveta a ospravedlní sa nám za naše večné utrpenie. S pozdravom My

Ovzdušie v mojom byte bolo normálne, hoci som zrazu začal pociťovať akési nebezpečné stíšenie. Kto sú tí ľudia?, začal som uvažovať. Kam až zájdu? Mám list odovzdať polícii? Možno je to len nechutný žart nejakého zúfalého ateistu, možno ani nie ateistu, ale človeka, ktorý z osudových dôvodov nenávidí Boha, teda jeho problémom nie je otázka, či Boh jestvuje, alebo nejestvuje, ale prečo sa Boh práve k nemu zachoval tak zle a pripravuje mu nekonečné muky, ako som usúdil z celkového vyznenia listu. Zapol som rádio s temnou obavou v duši, že aj z neho sa ozve môj dopisovateľ. Hlásateľka prečítala správy a potom oznámila: Je streda dvadsiateho tretieho mája. Ako to? Veď je pondelok dvadsiateho prvého mája. Jej oznam zjavne korešpondoval s vôľou môjho neznámeho, hlásateľka sa potichu zasmiala a opravila sa: Prepáčte, milí poslucháči, je utorok dvadsiateho druhého mája. Cítil som, že je zle, pretože sa stávam štvanou zverou a hlásateľkinu chybu, ktorú opravila novou chybou, som spôsobil ja sám urážkou mocností. Ísť vôbec von, do trafiky, do obchodu? Veď čo ak sa medzitým už zmenil svet? Začal som vzdorovať svojmu strachu, pozbieral som všetku odvahu a vyšiel von. Na dverách nášho vchodu bol prilepený plagátik s nápisom BOHOVŇA. Suseda prechádzajúca popri mne vravela s pobaveným smiechom svojmu manželovi: Sme kolektívny Boh. Možno sa aj Satan nájde. Takže som sa v duchu pomodlil, pretože som si uvedomil, že môj dopisovateľ, alebo dopisovatelia netárali do vetra a skutočne majú moc totálne rozvrátiť svet. Už prvé náznaky o tom svedčili. V trafike som si vypýtal marsky ako obyčajne, zápalky a noviny a trafikantka s vážnou tvárou povedala: Nech sa páči Petry, jeden zapaľovač, ešte je to dobré, ešte sme trafika. Prosím si Marsky a zápalky, nie Petry a zapaľovač, okríkol som ju zúrivo. Tak nech sa páči Sparty, povedala trafikantka a podala mi Dalily. Štyridsaťosem dvadsať, bohorovne oznámila neuveriteľne premrštenú cenu. Podal som jej päťdesiatkorunáčku a ona ju znechutene podržala v prstoch ako jedovatý papierik. Ani sa neunúvala vydať mi. Rozhodol som sa, že zájdem do krčmy na kávu tak ako vždy o takomto čase. Cestou do krčmy ma legitimoval policajt v ľudovom kroji a oznámil mi, že sa dokonale podobám na toho satana, ktorý sa hľadá, že on je prevtelený Kristus a že nakoniec pozabíja všetkých veriacich, pretože ho svojou vierou atakujú a spôsobujú mu nekonečné duševné muky. Potom som stretol hrbáča, ktorý mi úlisne oznámil, že on je pápež, prežehnal sa, dotkol sa prirodzenia a vopchal mi do ruky desaťkorunáčku. Z môjho posedenia v krčme však nebolo nič, pretože tam, kde predtým bol názov krčmy, bolo oznámenie, že krčma je dnes v čistiarni, čistiareň je v mäsiarstve a mäsiarstvo je súd. Začalo ma to baviť, našiel som v sebe vlohu vnímať túto nenormálnosť ako závažný experiment zdôrazňujúci výhody predchádzajúcej dôvery. Cítil som, že som ho už dávno očakával. Zašiel som do galantérie kúpiť si tričko, ale nápis galantéria bol strhnutý a dnu zasadala za dlhým stolom potiahnutým zelený súknom komisia Komunistickej strany Slovenska. Všetci jej členovia boli v kňazských sutanách a vášnivo diskutovali, ako som vyrozumel, o duchovnej obnove sveta na základe nového druhu náboženstva, založeného na nedôvere v pravú a nemennú, objektívnu povahu sveta. Z bývalej galantérie, dnešnej komunistickej kancelárie som odišiel odhodlaný kúpiť si klobásu v obchode so železiarskym tovarom. Akiste ju majú práve tam, k tejto istote ma navigoval pocit, že v čase doby železnej mäsiarske výrobky bytostne súvisia so železom, aj v blázinci musí predsa jestvovať nejaká logika. Lenže v obchode so železiarskym tovarom sídlil mestský národný výbor, na ktorom sa práve konali prijímačky na vysokú školu múzických umení. Nesmelo som sa spýtal olivrejovaného vrátnika pri dverách, ktorý sa tváril sklesnuto a porazene, a preto som predpokladal, že je zmätený ako ja, kde je teraz mäsiarstvo. Vrátnik sa prežehnal a sľúbil mi, že ma za nedodržiavanie zákona zažaluje na železničnej stanici. Ďakujem, povedal som veselo, celkom presvedčený, že mäsiarstvo je teraz na železničnej stanici napriek tomu, že tam teraz sídli prokurátor. Ale kde je prokurátor, ktorý zažaloval približnú normalitu sveta? Kde je ten, ktorý mi týmto náznakom tvrdí, že vo svete, v ktorom vládnu poruchy môže byť narušené naozaj už všetko? Pred železničnou stanicou ma zastavil mocný chlap v oranžových montérkach a zúrivo sa mi začal vyhrážať, že ma zabije, čím si kúpi milosť nebies, pretože urážam jeho intelektuálnu česť a pochybujem o jeho objaviteľských sklonoch. Viete, čo ste mi práve povedali?!, zreval mi do tváre. Povedali ste, že psychiatria sa sťahuje na kysucké nábrežie! Vraj preto, lebo celý svet sa rozhýbal. To je, prosím, urážka na cti, pretože takýto svet bol odjakživa, a nebyť takých mudrcov, ako som ja, stále by sme žili v klame, že svet je nehybný a nemenný. Na prahu dverí na železničnú stanicu som zazrel plaziacu sa užovku, a verte alebo neverte, či to bola halucinácia, alebo zdravý vnem, zreteľne som videl, že je operená a má krídla. Tak to by sme mali, povedal som si vzdorne, ocitli sme sa v náboženskom svete. Had je vták a akiste neplatí Kristova myšlienka, že ak požiadaš o rybu, predsa ti nedajú hada. Idem si kúpiť klobásu alebo rybu, keď mi dávajú hada? A čuduj sa svete, na železničnej stanici bolo skutočne mäsiarstvo! Lenže brunátny mäsiar – obor sa po slovensky predstavil ako výkonný sudca a potom začal rozprávať akousi cudzou rečou, možno to však nebola cudzia reč a on len nezrozumiteľne bľabotal. Rozhorčene pritom gestikuloval, takže som pochopil, že mi čosi vyčíta, teda som v jeho očiach vinný v plnom rozsahu. Nakoniec rozhodne zmĺkol a zaťal sekáčik do bravčovej krkovičky. Tu máte klobásu, stotridsať sedem osemdesiat, povedal neuveriteľnú cenu, zrejme preto, aby som si vážil socialistické nízke ceny potravín. Potom povedal: Ste odsúdený za urážku Boha, ktorý nechcel byť v socialistickom tábore oslavovaný na dvadsaťpäť rokov v absurdnom filme, ktorého scenár napísal Satan s vašou pomocou. Príde si pre vás prútmi ozbrojená polícia v ľudových krojoch, ja si môj nádherný slovenský ľud urážať nedám... Iracionálne som zasalutoval, krkovičku, teda vlastne klobásu som si vopchal do tašky a zaplatil som päťstovkou, hoci ma nutkalo nezaplatiť vôbec, veď kde je napísané, že sa to musí? Zdanené, rozhodne povedal brunátny mäsiar, obor, sudca a päťstokorunáčka sa mu stratila vo vrecku kockovaného kabátika. Vonku som sa šťastne usmial, uvedomil som si, že som s týmto svetom vybabral, nedostal som síce klobásu, teda presne to, čo som chcel, ale aspoň približne sa mi splnilo želanie, hoci som ho pätnásťnásobne preplatil. Veď klobása a krkovička je mäso. A v tom je nádej! Možno sa samovývojom bláznivého sveta zase všetko usporiada do normálu. V duši som uvidel elektrickú raju, ktorá sa prudko zmenila na potočného pstruha – pružným myknutím tela sa stratil pod splavom dedinského potoka. Nie, ešte nie som úplný blázon, mám normálnu predstavivosť, hoci nepodlieha mojej vôli. Napriek vedomiu, že som sa úplne nezbláznil, rozhodol som sa, že zájdem na psychiatriu, ktorá je na kysuckom nábreží. Keď som došiel na hrádzu, uvidel som rybára, ktorý mlčky pozoroval plavák uprostred rieky. Zazdalo sa mi, že rieka je akási červená, akoby krvavá, a hustá. Akiste halucinácia, o dôvod viac dať sa liečiť. Akiste prezlečený psychiater, pomyslel som si o rybárovi. Zašiel som z hrádze s oslovil som ho: Prosím vás, aké sú to príznaky, keď ľudia nie sú tí, ktorí sú, keď všetko je niekde inde a predstavy sa vám z toho samočinne roja hlavou? Navyše keď ste dostali list, ktorý vás upozorňuje na jestvovanie tohto tajomného sveta? Rybár neodtrhol oči od rieky, zato dosť podráždene odvetil: Prosím vás, keď vám preskakuje, choďte do blázinca, ja tu chytám ryby a na vaše chorobné preludy nie som zvedavý. Tá vaša dotieravá blbosť mi určite odplaší veľkú rybu! Teda vy nie ste psychiater?, spýtal som sa, podliehajúc pravidlám hry na niekoho iného, ktoré práve teraz zlyhali. Nie, zvolal rybár, ja som prezident Spojených štátov, vy kretén, dajte sa vyšetriť. Ach ták!, rozjasnilo sa mi v hlave a zrýchlenou chôdzou som opustil amerického prezidenta, zamýšľajúc, že sa vrátim domov a zistím, či môj byt je ešte stále môj byt a nie trebárs pitevňa. Teda tak, mrmlal som si cestou domov, americký prezident, teda toto všetko má vyvolať dojem, že ide o diverziu proti šťastnému slovenskému, socialistickému ľudu, alebo žeby to naozaj bola diverzia zvrhávajúca existujúce socialistické zriadenie a záhadný list pochádza z kapitalistických kruhov? Možno som príliš socialistický. Sviňa ten, kto sa nepodpíše, pomyslel som si. Môj byt bol chvalabohu stále môj byt, a nie pitevňa a vládlo v ňom neuveriteľné, priam rozprávkové ticho, takže som si musel uvedomiť, že približná normalita, hoci reálne socialistická, je čarovná rozprávka oproti blázincu, ktorý som prežil vonku. Prečítam si ešte raz ten list, pomyslel som si, ale nech som ho hľadal ako chcel, nenašiel som ho. Hľadal som v skriniach aj v chladničke, v perináku i v smetnom koši, ale môjho listu zrejme nebolo. Stratil sa. Kto ho ukradol? Oni, teda záhadní My, nepodpísaní. Ani som neuvažoval o tom, ako sa dostali do môjho bytu, uvedomoval som si, že technicky je to možné, navyše ja som technokraticky negramotný. V tú noc som nemohol zaspať, ale prežitý blázinec ma neatakoval, akoby úplne vypadol z mojej pamäti ako čosi, čo sa mi len hmýrivo zdalo. Pamäť mi ponúkala zvláštnu hru rodových duchovných vzťahov, ktoré som si dovtedy neuvedomoval, duchovné súvislosti boli v súlade s povahou slova a s asociatívnou povahou mojej pamäti. Usúdil som, že vývoj mojich rodových súvislostí javí zákonitý determinovaný smer z ďalekej minulosti až do prítomnej spoločenskej situácie, k ľuďom v rodičovskom činžiaku i k ľuďom na mojom bývalom pracovisku, stretával som sa presne s tými ľuďmi, s ktorými som sa mal a musel stretnúť. Zistil som, že otcom môjho rodu od Adama až po teraz je archanjel Michal, ktorý ho riadi v súlade s Božími zákonmi tak, aby mal pre ľudské spoločenstvo významnú záchovnú funkciu. V mojich úvahách zohrávali významnú funkciu podobnosti a odlišnosti somatických znakov, krstné mená a priezviská a ich vzájomné väzby, ako aj priestorové súvislosti. Usúdil som, že sme nehybný stržeň ľudského spoločenstva, ktorý sa tiahne od Adama až do ďalekej budúcnosti a ten, kto z nás spraví bláznov, alebo nám ináč vážne ublíži, bude tvrdo potrestaný životnými okolnosťami skôr či neskôr. Ak komukoľvek z nás ublíži sprisahanecká organizácia, bude napokon potrestaná celá až do tretieho kolena. My sme rod, ktorý si tvorí svoje ľudské obklopenie, prichádzame do pripravených spoločenských pomerov, ktoré nám umožňujú plniť si svoje duchovné povinnosti a zároveň počas života mimovoľne plánujeme podmienky pre príchod ďalších našich členov. Prichádzame presne v tej sekunde, v ktorej máme prísť, a odchádzame presne v tej sekunde, v ktorej máme odísť. Rodíme sa do toho priestoru, ktorý je z hľadiska záchovy ľudského spoločenstva najdôležitejší, a odchádzame v priestore, ktorý je utajený manipulátorom s momentom smrti a inkarnačným princípom. Usúdil som, že psychotronicko bionicko synergetickí sprisahanci vymýšľajúci spoločenský blázinec, ktorý má zo mňa spraviť blázna, sa dozvedeli o mojej záchovnej spoločenskej funkcii na základe dlhodobého pozorovania mojich duchovných trendov a boli to práve oni, ktorí sa cítili byť duchovným účinkovaním môjho rodu vyvrhnutí zo spoločenstva na jeho okraj ako jeho škodlivé elementy. Uvedomil som si, že keby som nebol prenikol do literárnych kruhov a svojou knihou neprezradil humanistom sám seba a svoj rod, tieto tajné sily by ma tajne odpravili zo sveta a tým by možno spôsobili veľké tragédie, ich pôvodným zámerom bol zrejme prázdny vyvraždený svetlý chodník. Veď o čo ide takému vojensko-priemyselnému komplexu, ak nie o celkovú tragickú spoločenskú situáciu, o ponížený životný pocit plný nehôd a zlých ohrození, ktorý tvorí v konečnom dôsledku celospoločenský súhlas s vojnou? Pochopil som, že som Faulknerov mierový vojak, ktorý nikdy nezomrie, pretože proti jeho likvidácii sa vždy zmobilizujú mierové sily, akýsi zbor anjelov spriatelených s naším rodom a aj ich rozoštvanie akýmikoľvek krutými metódami môže byť len dočasné. Napokon sa postretávam aj s ďalšími ľuďmi, ktorí tvoria môj život a ktorí potrebujú mňa, tak ako ja potrebujem ich. Takto som premýšľal celú noc, triezvy a živý ako rybička, a neprišlo mi na um, že myšlienky, ktoré mi skrsli v hlave, sú tu na to, aby ochránili moje duševné zdravie a posilnili ma v boji so sprisahaneckou skupinou, keby na nejaký došlo. Ráno som sa cítil byť plný energie a spánok mi vôbec nechýbal. Prišiel mi ďalší list od mojich neznámych:

Ty násilnícke antisocialistické hovädo! Nestačilo Ti? Útočíš a strašíš nás myšlienkami, ale my na Teba raz vyzrejeme. My Ťa už zbavíme tých Tvojich spupných spôsobov. Nevoláš sa Edo Driapal, ale Ero Kuník. Nenarodil si sa pätnásteho siedmy tisíc deväťsto päťdesiatštyri, ale druhého dvanásty tisíc deväťsto dvadsaťosem. Opováž sa niekomu priznať k svojmu pravému menu a rozbijeme ti škopovicu! A nenarodil si sa tam, kde si sa narodil, ale niekde inde, my už vieme kde, do toho ťa nič. Pochopil si? Keď je niekto na Slovensku ten, ktorý je, čaká ho peklo. A prestaň si tvoriť mystickými cestami sebazáchovné centrá, aj tak Ti ich zničíme, my sme všade. Ak budeme prinútení vykĺbiť z nenormálnej normality celý svet kvôli takým mocenským gaunerom ako si Ty, pokojne to urobíme. My sme duchovná moc, nie Ty! My ...