... Únik neexistuje - kolo sa nedá prelomiť. Zopár detí sa zle rozhodlo - kŕčovito sa držia nepoddajných šijí umelých koní a plačú. "Tak tomuto hovorím život,“ povie kolotočár, tvár vyvráti k nebu a pridá rýchlosť. V niektoré dni Lunapark vyzerá ako zavretý, pokazený. Funguje len zopár kolotočov a jedna strelnica. Po zablatenom areáli sa ponevierajú kolotočári. Tragické postavy pripomínajú Anglicko z čias, keď deti používali na čistenie komínov. V modrom voze autodromu si pri zrážke s červeným vyrazím dych. Otec mi vždy, keď sa stočí reč ku kolotočom, rozpráva o labuti, ktorá sa odtrhla aj s dvoma maličkými deťmi. Stará mama so mnou vojde do zrkadlového bludiska, a keď sa nám nedarí dostať von - žiadna cesta, žiadne dvere, zrkadlá nie sú okná, nič, stále len ja a babka, babka a ja a naše tváre v zrkadlách čoraz bledšie - začneme po pol hodine volať na pána, čo nám predal lístky, aby nás odtiaľ vyviedol. Aby nám ukázal cestu. Mama so starou mamou o pár rokov neskôr v Petržalke zablúdia. Nasadnú na správny autobus, ale v opačnom smere. Miesto do mesta ich unáša stále hlbšie a hlbšie do vnútra sídliska. Keď vydesené vystúpia, v jej srdci je už tma a sneží. Už nikdy sa nedostanú domov, už nikdy netrafia von. "Prosím vás, ako sa dostaneme do Bratislavy?“ vyhŕkne mama na slečnu na zastávke. "Ale veď už ste... Tu ste v Bratislave,“ čuduje sa slečna. Mama sa bezmocne usmeje. "Ja myslím do mesta Bratislava.“ Keď sa dostanú za most, mama sa starej mamy spýta, či si všimla, akú zvláštnu tvár malo to dievča. Celkom ako nejaký tvarohový lievanec.

Keď sa chceme s Ianom prvýkrát spolu vyspať, povie mi, že býva v Petržalke. Ani sa nezachvejem. (Uvedomím si, že som sa nezachvela.)

Most je nebezpečný, najmä ak ho človek prechádza peši. Rieka je príliš blízko. Hranica medzi vodou a vzduchom je vyzývavá. Obávam sa, že zrazu len skočím. Bez prípravy, bez jedinej smutnej myšlienky, bez citoslovca hop, žiadna dráma či rozhodovanie - proste len pravidelné kroky po moste vystrieda skok.

Najväčšiu chuť skákať mám v zime. Človek sa vo vrstve teplého oblečenia cíti nepreniknuteľný a nedotknuteľný. A túži po zmene. Tak ako nomád po zmene obzoru - túžim v zime po zmene skupenstva, v ktorom sa musím pohybovať. Namiesto neistého ťarbavého kroku po zľadovatenom povrchu mosta - skok bude let. Potom moment na rozhraní. Predĺžený o chvíľu, keď už síce ležím vo vode, ale tá ešte nepresiakla cez vrstvy oblečenia na telo. Len pomaličky preniká, ťažká a zelená ako mentolové cukríky - plní vrecká, vniká do topánok.

Do autobusu nastúpil lievanec. Vystrel predo mňa svoje tučné potetované ramená. Radšej som privrela oči. Aby som sa nemusela pozerať na tie postavy cválajúce v plameňoch, na lievancovu tvár orámovanú mesačnou krajinou za oknom. Nechala som sa unášať a drgať s privretými očami. Možno to boli práve petržalské obrazy, prečo Ian pred rokmi na čas oslepol. Rozhodol sa radšej nič nevidieť, nepozerať dookola, nesledovať, nemusieť sa prizerať - Petržalke.

Ian spomínal, ako ho raz prišiel po rokoch navštíviť priateľ z detstva, ktorý emigroval v šesťdesiatom ôsmom do Kanady. Chvíľu sa pozeral z okna petržalského bytu a viackrát rodné mesto nenavštívil. "Takže takto ty teraz žiješ,“ povedal, poklepal Iana na rameno a vrátil sa domov bez stopy. Nikdy viac sa neozval. Petržalka mu vyrazila kanadský dych

Tetovaní ľudia sa mi nikdy nepáčili. Pripomínali mi kriminál a pirátske lode. A opitého robotníka v letnej električke. Viezli sme sa s mamou domov z kúpaliska. "Čo kukáš?“ oboril sa na mamu robotník s tetovanou morskou pannou, prestreleným srdcom a nápisom Carmen na ruke. "Ja sa na vás nedívam,“ povedala mama a prešli sme do druhej časti vozu.

Niekedy si myslím, že Ian neoslepol pre Petržalku. Možno pre mňa. Nevydržal sa už pozerať na náš spoločný život. Ako na tetovanie. Prešiel do druhej časti vozu.

A jeho kanadský priateľ sa už nikdy nevrátil na Slovensko, lebo si uvedomil, že pred Petržalkou by nedokázal nikoho zachrániť. Ani prvého kamaráta a bývalého veliteľa detskej armády.

Po tom, ako sa Ianovi opäť vrátil zrak, znenávidel veci, ktoré mu pripomínali slepotu. Klzké kamene na dne riek, jazier a mora, bahno, filmy Tanečnica v tme a Ray, plavecké okuliare a potraviny tmavej farby (hovädzie mäso, čínske huby, morčacie stehná).

Videl však už len na jedno oko.

Lievance sú vyznávačmi kultu smrti. Holé lebky sú znamienkom nekrofílie. Neznášajú všetko, čo sa derie na svetlo, všetko, čo raší, vyviera, prediera sa zo škrupiny. Imponuje im holá žiariaca kosť, lebka, čistý vápnik. Vlasy lievancov dostanú šancu až pod zemou. Vtedy prvýkrát nesmelo ako páperie vyklíčia z lebiek.

Aha! Aha, čo to je? - kričí malý chlapček na terase v Petržalke a máva rukami vo vzduchu ako vták.

• Nič, odpovedá mu kamarát.
• Volá sa to hajlovanie, hovorí chlapček a máva ďalej. Trochu vzlietne.

Elza s Ianom patrili k bratislavským desperádom. Nepracovali v reklamnej agentúre a nesnažili sa našetriť na lepší byt a auto. Často sedávali v nóbl kaviarňach. Všetky peniaze, čo zarobili, prejedli, prepili a prefajčili. Správali sa ako študenti (heslo: jediné skutočne premrhané peniaze sú tie ušetrené). Pridali sa k bezstarostnej vrstve ľudí, ktorí kupujú len to, čo sa dá vycikať, vykakať, vyfúknuť - zrecyklovať do 24 hodín. Práve vďaka týmto dešperátnym ľuďom mohli v meste fungovať kaviarne a reštaurácie, v ktorých všetko stálo stokrát viac ako bolo únosné.

Raz za čas si šťastne vychutnali bývanie v iných domoch - v penziónoch či hoteloch. Nezáležalo na tom, v ktorom meste boli ubytovaní. Bola to rozkoš bývať niekde inde ako v Petržalke. Domov z ciest sa vždy vracali so strachom pred tým, čo ich za dverami vlastného bytu opäť môže čakať.

Elza: Niekto dostane sračku, keď sa vyberie do Egypta. My sme ju dostali vždy, keď sme sa vrátili domov. Do Petržalky.

Elza a Ian sa milovali. Do izby doliehali hlasy detských führerov hrajúcich pred panelákom svoje hry. Výkriky. Nadávky. Bola jeseň. Pomalá tma. Rozkoš muža a ženy sa miešala s vulgárnosťou detských výkrikov. Milovali sa potichu a skromne. Hľadeli si do očí. Ako židia schovaní v nejakej pivnici.

Každé slávne mesto má vyhliadky. Pozeráte sa a zrazu vám leží pri nohách, vidíte ho ako na dlani, všetko pokope. Na niektorých vyhliadkach sú kaviarne, kde si môžete kúpiť najdrahšiu vodu a víno v meste. Na každej vyhliadke žije starček. Väčšinou bielovlasý. Nenápadne stojí v rohu a hľadí na tých, čo sa pozerajú. Má ich ako na dlani, všetkých pokope. Podíde k bezbranným, zahľadí sa im na moment do tváre a vzápätí mu už ruky vyletia do povetria a začne chrliť mená a názvy slávnych stavieb a pamiatok. Ukazuje z budovy na budovu, akoby hral s mestom šach a nenápadne ich posúval. Pokračuje ďalej aj napriek tomu, že mu naznačujete, že mesto dobre poznáte. Aj všetky jeho stavby a pamiatky. Že nie ste turista. Že ste sa tu narodili a mesto opúšťate len počas horúcich letných mesiacov. Potom nastaví dlaň a vypýta si tri eurá na kávu.

Elza: Ja som Bratislavským starčekom. Čakám na hradnom kopci. Tu je najlepšia vyhliadka na turistov. Pozorujem a vyberám si. Potom podídem k obetiam, zahľadím sa im na moment do tváre, napriahnem ruku v diaľ smerom na druhý breh a ukazujem na biele mesto za riekou: Petržalka, Pe-tr-žal-ka.

Akoby som z oka vypadla bielovlasému starčekovi Freudovi vo chvíli, keď si ho predvolalo Gestapo. Nasťahovalo sa rovno oproti jeho bytu (Berggasse 19). Okná hľadeli do okien. Predtým, ako mu dovolili opustiť krajinu, musel podpísať, že mu nič zlé neurobili. Starček sa podpísal a doplnil vetu: Gestapo môžem naozaj každému len odporúčať.

Muezíni. Hlasy prichádzali. Udierali spoza stien, zostupovali z výšky, búšili do chodidiel. Rytmický spev petržalských muezínov. Budil ju skoro ráno. Pred svitaním. O poschodie nižšie bývala stará žena s nevládnou matkou. Boli stále doma a obe boli takmer hluché. Ich nikdy nekončiaci rozhovor začínal pred svitaním. Budili sa skoro, nemohli spať. Dve stareny rozoberali každé ráno existenciu - svoju a iných ľudí. (Od počiatku.) Lipli na ohováraní ako na živote. Elza ležala v posteli. Vyrušovali ju hlasy stúpajúce zo spodného bytu. Mala pocit, že stareny krákajú vo vankúši pod jej hlavou. Boli tam každé ráno. Od počiatku sveta. Ich starecká domácnosť jej pulzovala pod hlavou. "Mama, ty si velice nespokojný pacient,“ škriekala jedna starena na druhú. "Furt si nervózna. Sťažuješ sa - na lekárov, na sestričky, na dialýzu. Strašne si furt nespokojná. A na tej izbe - ostatné babičky len ticho ležia ani ústa neotvoria...“ "Lebo sú sprosté,“ zakrákala druhá starena. A ako slnko stúpalo, pridávali sa ďalší.

Petržalku môžem naozaj každému len odporúčať. ...