Pavel Hrúz: Okultizmus a iné prózy

Dobál sedel za pracovným stolom, zavalený papiermi. Slnko mu bilo do chrb− ta, clonil si na výkazy, ale možno len preto, aby nemohol cez okno obdivovať krásny deň a zaťažovať sa márnosťami. Teraz hľadí na zvoniaci telefón a zrejme rozmýšľa, čo sa zase od neho môže chcieť. Zdvihol napokon seba aj slúchadlo: „Osobne.“ Ozval sa mu hlas, neústupný ako to vyzváňanie. Predstavil sa mu teda, ako sa patrí, natiahol šnúru do krajnosti, posadil sa naspäť na svoje miesto, lenže naopak. Oprel lakeť o operadlo a hľadel cez oblok von – tentoraz však prázd− nym okom. „Jste ještě tam?“ prerušil vtom volajúci sám seba. „Ale hej,“ zašomre Dobál. „Ibaže neviem, čo s tým mám mať práve ja. „Snad nic, to však jeden nikdy neví... Kdy ste byl posledně na vaší chalupě?“ „Na chate.“ Očividne zdržiaval čas aj dych. „To nie je nijaká chalupa, iba obyčajná malá chatka. Taký spuchnutý záhradný hajzlík. Sú medzi nami ešte aj takíto zaostalci, predstavte si!“ „Tak kdy, člověče! Kdy jste tam byl posledně, bude to? Nebo to nevíte?“ rozčuľoval sa hlas stále viac. Typický oficiersky samonáser, mohol si povedať Dobál, ale nahlas preriekol len: „V sobotu.“ „Kterou?“ „Túto predsa.“ „Snad by vás mohlo zajímat, jestli to tam máte v pořádku...“ „Vy ste od vojska, vravíte,“ začal opatrne Dobál. „Ak vám náhodou uletel granát, tak sa nehnevám. Aspoň sa toho zbavím. Poisťovňa zacvaká, nemajte strach.“