V ten deň si to starká švihala na bicykli a zamyslená, čo skôr porobí doma cez obedňajšiu prestávku, si neskoro uvedomila, že už mala odbočiť. V poslednej chvíli vystrčila ledabolo ľavú ruku ukážuc smer cesty. Absolútne si nevšimla, že za ňou ide v tesnom závese auto. Šofér, štyridsaťročný pán zo susednej obce zarozprávaný so svojou manželkou, rovnako starou ako on, sledoval cestu len naoko. Nikoho nevidel... a táto cesta bola poväčšine vždy prázdna. V mihu zbadal tesne pred sebou zadok bicykla a na ňom sediacu babku. Uvedomil si síce nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí, až ho oblial studený pot, no bolo už neskoro. Tá stará bláznivá ženská mu vošla krížom do cesty a on do nej narazil. „Trééésk!“ Ozval sa náraz a nepríjemný zvuk krčiaceho sa plechu, útočiaci na nervy a určite aj na jeho peňaženku. V tom momente šofér, ktorého aj s manželkou hodilo dopredu, si dobre udreli tváre o predné sklo - ešteže si nedolámali nosy, a vzápätí ich odsotilo späť na sedadlo. Muž sa omámene preberal z nárazu, ktorý ho nachvíľu otupil. Zároveň mu telo zachvátil hrôzostrašný strach, že babku zabil. Čo ak leží aj s bicyklom pod autom? Div neumrel od hrôzy. Kolená sa mu načisto rozklepali a začala ho bolieť hlava. „Čo sa stalo, Lacko?“ otriasala sa medzitým zo šoku jeho polovička s čerstvou trvalou na hlave. Boli v meste. Ona u kaderníka, kým on nakupoval niečo do záhrady, a vracali sa domov. Žena vyzerala, ako by sa práve zobudila zo sna. Kdeže by tá videla babku? Tú si vôbec nevšimla. „Au, ako som si udrela čelo,“ šúchala si bolestivé miesto a stenala. „Tá stará krava! Kde sa tu nabrala?“ zahrešil nahnevaný muž. „Aká krava?“ na tvári ženy sa objavilo menšie zdesenie. „Kravy tadiaľto nechodia,“ pozrela na muža podozrievavo, či mu nepreskakuje, keď vidí na rovnej a široko ďaleko prázdnej ceste dobytok. „Žiadna krava! Žiadne búúú! Asi som prešiel starú ženu!“ zrúkol na ňu jedovato muž. „A kam sa podela?“ zašomral začudovane len tak pre seba, vyľakane pozeral dopredu, nahýnal sa zvedavo ku sklu, absolútne nerozumel tomu, že babu predtým videl a teraz nie. Krátko sa obrátil ustarosteným pohľadom k manželke: „Si v poriadku?“ „Jaj, jaj, som, som...“ vzdychala žena a držala si buchnuté miesto, „tuším sme do niečoho alebo do niekoho narazili?“ Ale nikde žiadnu starenu, ako povedal muž, nevidela. Kam sa teda schovala? „A ty... ty si v poriadku?“ „Som, prečo by som nebol?“ osopil sa na ňu muž, rázne vystúpil z auta, zacapol za sebou jedovato dvere a rozhliadol sa. Mierne sa upokojil, keď zbadal starú ženu v priekope s vyhrnutou sukňou, pod ňou mala ružové bombardiaky, a neopálené nohy biele ako sneh. Prekvapene sa pechorila zo zeme a obzerala si bicykel, no hlavne zdeformované zadné koleso. Aspoň je živá, pomyslel si znechutene šofér a vydýchol si. Hmlisto sa mu zamarilo, že si vlastne pamätá, ako babka nárazom stratila orientáciu, vyhodilo ju z bicykla a oblúkom letela do jarku, teda do priekopy, a to najprv ona, potom bicykel za ňou. „Baba jedna stará! Kam sa pozeráte?“ vyrútil sa na ňu. V podstate bol rád, že sa jej podľa všetkého nič nestalo. „No dovoľte, ja som išla normálne po ceste. A kam ste sa pozerali vy?!“ Starká schmatla bicykel jednou rukou pod sedačkou a druhou v strede kormidla, vyteperila sa s ním poľahky z jarku ako mladica a postavila ho pevne na asfaltku. Najedovaný muž sa ani nepohol, aby jej pomohol. A tak to bolo lepšie, starká sa za to na neho nehnevala, pretože pri páde počula, ako jej pukala dužina na veľkých paprikách v záhrení a medzi prsami. Mala podozrenie, že o život prišla aj nejaká tá paradajka. Na vreckách aj na bruchu sa jej urobili červené fľaky a studenili ju na tele. Nechcela, aby ten cudzí chlap zbadal, že je „vypchatá“ zeleninou... a možno sa preto nedochrámala. Aspoň si myslela, že je celá, i keď mala telo otrasené a bolelo ju. Chvalabohu, že tašku mala zazipsovanú a stále zavesenú na bicykli . „Motáte sa mi tu pod nohami, baba jedna, viete, že som vás mohol zabiť?“ spustil na ňu muž. „Čoby som sa motala?“ starká sa oprela o svojho zdemolovaného tátoša. „Zrazili ste ma! Čo ste slepý?“ „Vy ste slepá! Neviete rukou ukázať skôr, že odbočujete?“ „Ja nie som slepá, to vy! Však som ukázala, kam idem!“ „Ech!“ šofér sa obrátil k autu, bola to škodovka bielej farby, a zhrozil sa. „Čo ste mi to urobili!“ skríkol a čupol si k autiaku, prstami prechádzal po karosérii, ktorú mal vpredu na jednom mieste preliačenú a farbu popukanú. Zhrozene skúmal, aká škoda mu na nej vznikla. Auto si kúpil len pred polrokom a už sú s ním problémy. Jeho žena, ktorá si fakt tú babku nevedela na ceste vybaviť, vyliezla zo škodovky s uboleným červeným čelom, sa mojej starkej ani nepozdravila, len sa zohla k mužovi. Ochkali a jajkali nad malou prasklinou na porušenom plechu v strede medzi svetlami a skoro sa medzi sebou povadili. Muž obviňoval manželku, načo mu počas jazdy vôbec niečo vypráva a odpútava ho tak od riadenia. „Nikto ti nekázal nepozerať sa na cestu,“ urazila sa ženská spravodlivo. „Keby nebolo teba, nemám teraz problém!“ „Tak to určite! Ty sebec, sebecký! Toto ja nepokladám za problém!“ „Ja som sebec, ale ty si ešte horšia,“ zúril muž. „V čom som horšia? V čom?“ nedala sa žena, ktorej tým obviňovaním sadol práve na otlak. „Je tam toho, pf, môj brat ti to vyklepe, vyrovná a zastrieka farbou. Toto by som vedela opraviť aj ja. Buď rád, že sa nestalo nič horšie nám ani tej starej.“ „Tak toto je horšie ako horšie! Tvoja hlava je tupá a prízemná! Ak nevieš, tak oprava tejto malej praskliny bude komplikovanejšia, ako si tvoj úbohý mozog a tvoj premilý braček myslí, “ začal ju muž, maximálne rozčúlený, urážať. Na úbohú starkú, nešťastnú z osmičky na kolese, úplne zabudli. Chvíľu im bezradne stála za chrbtom, počúvala ich vzájomné štekanie, a očakávala, že sa hádam nejako dohodnú. Mali by jej niečo zaplatiť za opravu bicykla, no nie? Ten somár ju zrazil a mohol jej ublížiť. A teraz okúka ako blázon auto, vadí sa so ženou a ju si nevšíma? Nahla sa k nim, že sa na to spýta, a letmo zazrela tú preliačinu na škodovke. No boože, je tam toho! Trochu pokrčený plech... Prečo ten chlap robí okolo toho taký cirkus? Ona má väčšiu škodu. Veď jej načisto pokazili koleso! Ako bude chodiť do práce, do obchodu a na role? Haaa? Potom si zrazu niečo premyslela. Siahla si na prsia, pretože ju tam studenilo, aj medzi ne si v robote strčila dve chutnučké, také akurátne paradajky, a veru sa jej pri páde rozpučili aj tie. O chvíľu tam bude mať červený fľak a ten somár, čo ju zrazil, si bude myslieť, že je to krv. Ešte ju zavlečie k lekárovi... A v duchu si povedala, že ona na nich serie... Podarilo sa jej horko ťažko vysadnúť na bicykel, no ledva sa na ňom udržala, a skoro z neho spadla, kým ako-tak nabrala na asfaltke rovnováhu. Až vtedy pocítila prudkú bolesť v kolene a lakti. Ignorovala ju. Čo sa komu bude sťažovať? Veď ju už stále niečo bolí. Sústredila sa radšej na jazdu, aby sa, nedajbože, zase nestrepala na zem. Zdeformované koleso sa smiešne otáčalo do jednej a do druhej strany a ju to vozilo v osmičkovej dráhe ako opilca. Robila po ceste široké vlny, ktoré ju ťahali do jedného a hneď do druhého boku. Mala teda šťastie, že práve nešli okolo nijaké autá ani ľudia. Len friško, friško, aby si tí dvaja nevšimli, že im uteká. S ťažkosťami zabočila do dediny a hajde, tlačila nohami do pedálov smiešne sa tackajúc bicyklom po úzkej ceste domov. Dlho tak však nevydržala a musela z bicykla zoskočiť. Ustráchane sa poobzerala, či šofér so ženou nie sú niekde za ňou. Hoci nič neurobila, stále sa cítila za nehodu viac vinovatá ona. Bicykel je starý a nie je ho taká škoda ako auta, ktoré je drahé, ozývala sa v nej zrazu dlhoročná šetrnosť, ale aj súcit. Najprv vedľa bicykla kráčala. Potom sa jej zdalo, že je pomalá a nestihne sa naobedovať, tak sa s ním rozbehla. Utekala popri ňom, o dušu zapletala nohami a hnala sa, ako by sa s niekým pretekala. Vyzerala naozaj komicky. Ľudia, čo ju stretli, sa za ňou začudovane obzerali. Bolo im smiešne, ako sa bicykel nadhadzuje, zadné koleso tancuje, a babka, v tvári červená ako paprika, ich ani neodzdraví. Hádam sa tá chuderka Búzička nepomiatla. Len aby nespadla, krútili hlavami. Po chvíli si šofér spomenul na starú babku. Dostal sa aj on, aj ona do nepríjemnej situácie. Bol si istý tým, že sa od nej nedočká ani koruny. Veď z čoho by mu vôbec niečo dala? Z úbohého dôchodku? A jemu sa tiež nechcelo vysoliť korunky za jej zničené koleso, ktoré sa už určite nedá opraviť. Obzrel sa, a... hľadel len na rozpálený asfalt, no široko ďaleko nikoho. Kam sa tá babizňa podela? Čudoval sa. „Zmizla! Predstav si, že tá starena zmizla,“ vykríkol. „Tá má teda v sebe vrtuľu. Neviem ani ako sa volá.“ „A načo ti to bude? Chcel si jej hádam dať peniaze za to koleso?“ „Čo si! To určite nie.“ „A myslíš si, že ona by ti túto ujmu na aute zaplatila?“ žena sa postavila, lenivo podišla k dverám auta. „Neviem,“ zamyslel sa muž, „možno tu mala zostať a mali sme zavolať vébé.“ „Kašli na to,“ žena sa k nemu otočila, podráždene vyhŕkla, „nikto nemusí nič vedieť a povedala som ti predsa, že môj brat ti to opraví zadarmo.“ „Povedala, hej, povedala,“ frflal nespokojne chlap, keď si sadali do auta, „ale nejde mi do hlavy, že starena, ktorú zrazím a zdeformujem jej koleso, vedela na takom bicykli vôbec odísť.“ „Nemyslím si,“ žena nesúhlasne pokrútila hlavou. „Skôr išla vedľa neho pešo.“ „Žeby tak rýchlo odkráčala po svojich?“ nevideli ju ani v uličke smerujúcej do dediny, jednoducho, stratila sa im z dohľadu. „Prinajmenšom je to čudné,“ muž sa potuteľne usmieval. „Tá ženská má určite deväť životov ako mačka. Ak odišla po vlastných, tak nie je zranená.“ „Aspoň máš po starosti.“ „Ale ja som videl, ako letela do toho jarku... Taká šupa. Musela sa udrieť. No štve ma aj tá karoséria na aute. A ešte vpredu, tam si to každý všimne.“ „Nech si všimne.“ Mykla trvalovou hlavou žena a okolo nej sa vzniesla vôňa kaderníctva. Príjemná, vyvolávajúca pocity čistoty a chémie. „Poď, ideme domov. Je tu teplo ako v riti.“ Poutierala si opatrne ubolené čelo a tvár. Zatvárila sa unudene. „Úplne zhoríme. Čo ťa po nej.“ Šofér hodil na svoju ženu krátky ľahostajný pohľad. Uvedomoval si, že nehodu spôsobil on a nezachoval sa, ako mal. Začal tú chudinku starkú ľutovať. Starí ľudia sú bezbranní, sťažovať sa môžu iba ak tak na lampárni. Ale svojej mrchavej žene to hovoriť nebude. Malá nehoda mu pokazila pekný deň a hlava ho neprestávala bolieť. Zrejme bude mať na čele nielen hrču, ale aj modrinu. Len dúfal, že si tá baba nevšimla číslo jeho auta.

Starká prišla domov napádajúc na jednu nohu. Tak sa ponáhľala, že sa celá spotila. Nebola s ňou reč. Radšej sme sa so starkým na nič nepýtali, hoci sme nevedeli spustiť oči zo zdeformovaného kolesa, ktoré sa podľa starkého už opraviť nedalo, jedine tak kúpiť nové. Starký chodil okolo bicykla, nespokojne koleso obkúkal, nechápavo pokyvkával hlavou a ticho hrešil. Spýtať sa starkej na príčinu karambolu sa neodvážil. Nechcel ju ešte viac podráždiť, aby mu zbytočne nevynadala. Poznal ju, vedela byť odporná. Čakal, že reč na to príde večer. Nuž radšej premýšľal, čo s nepoužiteľným bicyklom urobí. Dospel k záveru, že musí naozaj kúpiť nové koleso. Starká sa rýchlo zbavila nakradnutej zeleniny - tentoraz v komore, a mne kázala nahádzať do veľkého bieleho vajlinga rozpučené papriky a paradajky, aby som ich vyniesla do zadného dvora a vyhodila na smetisko. Narýchlo si naliala do lavóra z veľkého suda vody, ktorá sa ohrievala na slnku, poumývala sa za studňou a prezliekla. Naobedovať sa nestihla, len si odhryzla trochu zo suchého chleba, a vzala si ho so sebou, že ho cestou doje. Do záhradníctva išla poobede pešo, ale inou cestou. A to preto, že nechcela riskovať, keby tých dvoch na hradzkej náhodou stretla. Koleno a lakeť ju stále boleli.