Predslov

Č o a k J e ž i š vôbec neexistoval? Presne takú otázku kladú mnohí súčasní odborníci. Ich teória znie, že pojem Ježiš vznikol zlúčením mýtu o bohočloveku a mýtu o smrti a zmŕtvychvstaní so židovskými mesiášskymi tradíciami, a že nemá o nič väčšiu historickú opodstatnenosť, než akú má napríklad Zeus.

V mnohých mysterióznych pohanských náboženstvách spred prvého storočia po Kristovi existovali aj iní boho-ľudia, ktorí zomreli približne v období okolo Veľkej noci (jarná rovnodennosť) a ktorí po troch dňoch vstali z mŕtvych – Osiris, Attis a Dionýsios. Všetky tri božstvá sa zrodili celé stáročia pred Ježišom. Vianoce pokladá väčšina učencov za tradičnú oslavu zimného slnovratu, ktorú sme prevzali od pohanov. Pretože mnohé základné črty z Ježišovho života, ako napríklad to, že sa narodil z panny a že vstal z mŕtvych, predišli jeho existenciu o celé stáročia, Ježišovi oponenti tvrdia, že nikdy neexistoval a že je to len mýtus, ktorý mal poslúžiť špecifickým potrebám. A pretože neexistoval jediný, čo aj najmenší fyzický dôkaz o tom, že Ježiš Kristus naozaj žil, v podstate nemožno dokázať, že sa tieto názory mýlia.

Lenže po tom, čo Simcha Jacobovici a Charles Pellegrino vydali túto šokujúcu knihu, na svete nie je iba miniatúrny dôkaz, ale hotová lavína vierohodných a usvedčujúcich faktov. Som presvedčený, že ich výskum bez akýchkoľvek oprávnených pochybností dokazuje, že židovská hrobka z 1. storočia, ktorú v roku 1980 objavili v jeruzalemskej štvrti Talpiot, je hrobka Ježiša Krista a jeho rodiny. A ešte otriasajúcejšie je to, čo fyzické dôkazy z hrobky hovoria o Ježišovi, o jeho smrti a o jeho vzťahoch k ostatným členom rodiny, ktorých pozostatky objavili v tom istom pohrebisku.

Kniha je záznamom o trojročnom skúmaní najvzrušujúcejšieho archeologického nálezu posledného storočia. Simcha a Charlie systematicky a pritom s horúčkovitým nadšením analyzovali fyzické dôkazy a porovnávali ich s kanonizovanými aj apokryfickými evanjeliami, aby napokon získali kompletný obraz o Ježišovej rodine. Kniha sa číta ako strhujúci detektívny román, až si človek jednostaj musí pripomínať, že všetko v nej je skutočné. Absolútne skutočné.

Raz sa ma novinár, ktorý už bol unavený rečami o mojich filmoch, spýtal: „Ak by ste si mali vybrať postavu z histórie, s ktorou by ste sa chceli stretnúť, kto by to bol?“ Čo ak by existoval stroj času, ktorý by nám dovolil vrátiť sa do minulosti a stretnúť sa zoči-voči s človekom, ktorý žil pred niekoľkými storočiami? Newton, Benjamin Franklin, Július Caesar – aké úžasné by bolo spoznať ich! Možno by som si vybral Hatšepsut, jedinú ženu z trojtisícročnej egyptskej histórie, ktorá vládla krajine ako faraónka, pretože vždy som mal rád príbehy o silných ženách.

Lenže ja som hneď vzápätí zo seba vychrlil odpoveď – „Ježiša.“ Hoci nie som veriaci, odjakživa som bol presvedčený, že skutočný, historický Ježiš z mäsa a krvi naozaj existoval a že to musel byť prinajmenej človek s mimoriadnou charizmou a silou osobnosti. Či už ste presvedčení, že Ježiš bol syn Boží, alebo že bol len obyčajný človek, nijako sa nedá spochybniť, že patril k najdôležitejším ľuďom, akí kedy žili; pravdepodobne to bol človek, ktorého život má aj naďalej veľmi významný vplyv na náš svet.

Stroj času však neexistuje a fyzika nám navráva, že ani nikdy existovať nebude. Spoľahnúť sa musíme na históriu a na jej sesterskú disciplínu, archeológiu. Takže čo v skutočnosti vieme o Ježišovi z hľadiska histórie a archeológie? Jedna a pol miliardy kresťanov – viac ako pätina obyvateľov sveta – verí, že presne vie, kto bol Ježiš. Ale čo z toho vieme naisto? Až doteraz sa množstvo fyzických dôkazov o jeho existencii rovnalo nule. Neexistovali nijaké odtlačky prstov, nezachovali sa kosti, portréty, ktoré by ktosi namaľoval za jeho života, skrátka nič. Ani len kúsok pergamenu, ktorý by Ježiš popísal vlastnou rukou. Pravdaže, existujú slávne sväté relikvie, ako napríklad kúsok pravého Svätého kríža a Turínske plátno, majú však problematický pôvod a datované sú o celé storočia neskôr. Mnohí archeológovia ich celkom odmietajú.

V prvom storočí, keď Ježiš a jeho nasledovníci putovali po Judei, neexistovali kamery, magnetofóny, nepôsobili súdni stenografovia. Nezachovali sa nám nijaké objektívne písomné záznamy, ktoré by nám poskytli nezávislý dôkaz o tom, aký priebeh mal proces pred rímskym tribunálom. Nemáme dokonca ani najzákladnejší záznam zo sčítania ľudu, ktorý by zaznamenal jeho narodenie. Väčšina z toho, čo poznáme, alebo aspoň čo si myslíme, že poznáme, pochádza zo štyroch slávnych Evanjelií podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Ale čím sú v skutočnosti tieto evanjeliá? Pre hlboko a neochvejne veriacich kresťanov sú priamym a absolútnym Božím slovom, ktoré zapísali najsvätejší z ľudí. Historici ich však pokladajú za kompiláty, tvrdia, že každé evanjelium má viacero autorov a založené je na ústnom podaní, ktoré sa šírilo medzi ľuďmi celé desaťročia, možno pol storočia po Kristovom skutočnom pôsobení. Neexistuje historický dôkaz, že by ktorýkoľvek z autorov, ak to naozaj boli konkrétne osoby, na vlastné uši počul slová z Ježišových úst.

Hoci nie som povolaním historik, históriu a archeológiu som mal od detstva rád. Vyrastal som v mylnom presvedčení, že história, tak ako ma ju učili, je posvätná, pretože ju ,kdesi písali‛. Moje prvé skúsenosti s historickým a archeologickým výskumom ukázali, že tento názor bol chybný.

Pred nakrúcaním hraného filmu Titanic som si podrobne preštudoval celú históriu a priebeh tejto katastrofy. Udalosť, ktorá sa stala iba pred storočím, opísali stovky očitých svedkov a okamžite ju zaznamenali už vtedy hypertrofované printové médiá. Napriek tomu som zistil, že svedectvá sú nejednotné, dokonca si protirečia, ba aj to, že niektorí svedkovia prikrášlili svoje výpovede tak, aby sa zhodovali s ich osobnými alebo spoločenskými záujmami. Výsledkom je, že v tom, čo o tejto udalosti vieme, zostávajú aj naďalej veľké medzery. Oceánograf Robert Ballard prekvapil historikov objavom, že Titanic sa na morskom dne prelomil na dva kusy, a to aj napriek ,oficiálnej‛ verzii, ktorá tvrdí, že sa potopil ako celok. Dokonca ani po tom, čo som sa tridsaťtrikrát potopil na miesto, na ktorom spočíva, a po päťdesiatich hodinách, ktoré plávajúce robotické kamery strávili v interiéri lode, ešte vždy nemám kompletný obraz o tom, čo sa vlastne stalo. Výsledkom dvanásťročného výskumu je záver, ku ktorému som nevyhnutne musel prísť: história je spoločná halucinácia. Je to mýtus, o ktorom sme sa všetci dohodli, že sme na ňom dohodnutí. Pravda je pohyblivý terč: nové dôkazy treba vždy zvážiť a ,pravdu ’ treba zakaždým inovovať. Historické záznamy treba podrobiť skúmaniu a do úvahy treba vždy brať aj postrehnuteľný kontext tých, čo tieto záznamy vyhotovili.

Na mieste, kde spočinul vrak lode, sme sa však dozvedeli aj mnoho prekvapujúceho, čo potvrdzovalo niektoré historické ,skutočnosti‛ a spochybňovalo iné. Železo, fyzický dôkaz ležiaci v hĺbke dvanásťtisíc stôp na morskom dne, neklame. Jeho odkaz nemožno prekrúcať v nijakom ľudskom záujme. Príbeh o hrobke Ježišovej rodiny, ktorý nám Simcha a Charlie rozprávajú, je poskladaný z konkrétnych fyzických dôkazov, z dôkazov, ktoré neklamú. Je jednoducho tým, čím je. Lenže fyzický dôkaz treba interpretovať v historickom kontexte, a táto interpretácia bytostne závisí od nemnohých podrobností o Ježišovi a jeho rodine, ktoré k nám prenikli z historických prameňov. Ako tieto nové dôkazy podporujú a do akej miery odporujú tomu, čo nám historické záznamy hovoria už dva tisíce rokov? Evanjeliá, ako ich poznáme dnes, prerozprávali a prepísali veľakrát, veľakrát ich prekladali z jedného jazyka do druhého – z aramejčiny do gréčtiny, potom do koptštiny a latinčiny a do viacerých podôb angličtiny – s príslušnými omylmi a s významami jednostaj obohacovanými o nové nuansy. Redigovali ich cirkevní otcovia, a to celé storočia neskôr, čo odzneli originálne slová, upravovali ich tak, aby súhlasili s príslušnými predstavami ortodoxie. A predsa, keďže neexistoval ani najmenší konkrétny fyzický dôkaz, stali sa naším jediným záznamom o živote a dobe, v ktorej žil Ježiš.

Celú vec komplikujú ďalšie evanjeliá: apokryfické texty, akými sú napríklad gnostické evanjeliá z Knižnice z Nag Hammadi, ktoré sa našli v egyptskej púšti v roku 1945. V štvrtom storočí ich v hlinenej nádobe ukryli pred ortodoxným kresťanstvom, ktoré sa usilovalo zmiesť z povrchu zemského všetky diela takzvaných kacírov. Tieto vzácne a šokujúce knihy dokumentujú bohatosť a rôznorodosť raného kresťanského myslenia a poskytujú kľúč k historickému príbehu, aký nenájdeme u veľkej štvorky tvorcov kanonických evanjelií – Matúša, Marka, Lukáša a Jána.

Napríklad v Máriinom evanjeliu a v Skutkoch Filipových Mária Magdaléna vystupuje ako ,Apoštol apoštolov‛, významný učiteľ a partner Ježiša v jeho pôsobení, učeník, ktorému Ježiš dokonca dával prednosť pred Šimonom Petrom. Opisujú ju ako Ježišovho ,blízkeho spoločníka‛. Dokonca ho pobozkala na ,ústa‛ (toto slovo mnohí vkladajú na miesto, ktoré v evanjeliu chýba), na neľúbosť ostatných učeníkov. O čom to všetko hovorí? Magdaléna patrí k najzáhadnejším postavám kanonizovaných evanjelií: spomínajú ju častejšie ako ktorúkoľvek inú ženu okrem Ježišovej matky Márie, prítomná je aj pri ukrižovaní aj pri vzkriesení. Prečo je taká dôležitá?

Simcha s Charliem dávajú prostredníctvom brilantného vedeckého výskumu a forenzných laboratórnych testov presvedčivú odpoveď. Aj výsledky ich analýzy ostatných pozostatkov z hrobky vo štvrti Talpiot sú rovnako presvedčivé. Hoci som bol výkonným producentom dokumentárneho filmu, ktorý umožnil toto skúmanie, a hoci som bol zainteresovaný do každého kroku tohto procesu, pokladal som čítanie tejto knihy, so všetkými dôkazmi, ktoré prináša, a aj s dôsledkami, skĺbenými do jediného organicky pôsobiaceho deja, za úžasne napínavé.

Charlie aj tu použil rovnako dôslednú metódu, akú použil pri prieskume miesta stroskotania Titanicu, Ground Zero v New Yorku, na ruinách Pompejí a Herculanea, rovnako ako na minojských ruinách v Akrotiri. Výsledkom tejto práce je pôsobivý a kompletný obraz skutočnosti, aká sa skrýva za evanjeliami. Závery, ku ktorým spolu so Simchom dospeli, sú nevyvrátiteľné a predsa, ak ich domyslíme, šokujúce. Naša spoločnosť má k ponímaniu empirických dôkazov schizofrenický vzťah. V justičnom systéme sa úplne spoliehame na komplexnosť vedeckej disciplíny, akou je súdna kriminalistika. Používame vyspelé prostriedky, aby sme analyzovali sotva viditeľné vzorky krvi, tkaniva, aby sme získali dôkazy založené na DNA, všetko s cieľom určiť osud indivíduí, ktorý má závažné dôsledky na ich životy, ba môže spôsobiť ich smrť. Aj napriek tomu, a to vychádzam z najnovších prieskumov verejnej mienky, 45 percent Američanov neverí na evolúciu. Takmer polovica tejto racionálnej spoločnosti, ktorá žiada: predložte mi dôkazy, je schopná ignorovať dve storočia vedeckých výskumov, uskutočňovaných s rovnakou dôslednosťou a pomocou rovnakých nástrojov, aké používame, ak máme rozhodnúť o živote človeka.

Viera a forenzná veda sú nedobrovoľní spolunocľažníci. Nájdu sa ľudia, ktorí zistia, že výsledky výskumu, ako ich predstavuje táto kniha, priveľmi spochybňujú podstatu ich viery. Takýmto čitateľom nepostačí nijaké množstvo vedeckých dôkazov a naše závery pre nich nebudú ničím, len ďalším znepokojujúcim kacírstvom. Iní sa zasa budú nadchýnať, výsledky budú pokladať za úchvatné, dokonca inšpirujúce: vôbec nespochybnia podstatu ich viery. Naopak, zistia, že táto kniha novými fascinujúcimi podrobnosťami osvetľuje príbeh, ktorý je ústredným príbehom ich viery, ktorú vyznávajú celý život. Útechu nájdu v komplexnejšom chápaní Ježiša, Márie, Márie Magdalény a ostatných postáv, z ktorých po celé dve tisícročia poznali len zľahka načrtnuté a tak trochu záhadné archetypy, a nie skutočných ľudí z mäsa a krvi. Až dosiaľ. Dokonca aj nekresťania zistia, že tento výskum je fascinujúci kvôli tomu, čo odhaľuje o živých, dýchajúcich bytostiach, ktoré mali taký obrovský dosah na smerovanie západnej civilizácie.

Poznám Pellegrina viac ako desať rokov, často sme spolupracovali na témach takých vzdialených, ako boli vrak Titanicu, zrúcaniny Pompejí a extremofilná baktéria na hydrotermálnych sopečných prieduchoch. Máme spoločný záujem o históriu a vedu a trpíme rovnakou kliatbou zvedavosti, ktorá zabila toľko mačiek a výskumníkov. Charlie ma zoznámil so Simchom, a udialo sa tak za okolností hodných plášťa a dýky – vrátane podpísania tajného dohovoru – a oni mi tie dôkazy ukázali. Hoci boli len na začiatku výskumu, pokladal som ich príbeh – najmä štatistické zdôvodnenie – za presvedčivé. Môže to byť pravda? Naozaj objavili kosti Ježiša, Márie, Márie Magdalény, ba dokonca aj kostru bytosti, ktorú bolo možné pokladať za Ježišovho syna? Výskum mal vtedy pred sebou ešte veľa zvratov a zákrut, ktoré sprevádzali celé dva roky práce, až napokon dospel k prekvapujúcim odhaleniam, aké sme si dovtedy nevedeli ani len predstaviť, ale ja som sa chytil do pasce už od prvej chvíle. Povedal som Simchovi: „Niet úžasnejšieho príbehu, ako je tento.“

Hoci som nemal nijaké špeciálne vedomosti o Biblii, chcel som sa dostať k jadru veci. Bol som dokumentarista, a toto bol archeologický príbeh, detektívny príbeh – a také príbehy som už v minulosti spracúval. Naučím sa, čo sa naučiť treba, aby som sa stal užitočným členom tímu. Napokon, to, čím som prispel, bola prinajmenej zdravá dávka laického pohľadu na vec. Simcha s Charliem toho vedeli o predmete svojho skúmania viac ako dosť, kým ja som vedel iba toľko, koľko som si zapamätal z nedeľnej školy. Pokladal som za svoju povinnosť pripomínať im, že veľká väčšina divákov a čitateľov nepozná celý komplex židovských praktík z prvého storočia, ani nepozná spôsob života z čias raného kresťanstva so všetkými jeho frakciami a sektami, ba mnohí možno ešte nepočuli ani o gnostických evanjeliách. Ak ja som bol ,koučom’ celého tímu, Simcha bol jeho obrancom. Bol to skutočný Indiana Jones, ktorý dostal za úlohu rozlúsknuť toto tajomstvo, a nás ostatných ťahal za sebou. Viedol výskumy na tvári miesta a bol v centre všetkých aktivít. Simcha režíroval aj film, ktorý v prvom rade umožnil tento prieskum. Film financovali spoločnosti Discovery USA, Vision TV z Kanady a Channel 4 zo Spojeného kráľovstva a jeho rozpočet umožňoval opakované výpravy pri hľadaní zabudnutej hrobky, testy DNA, použitie robotiky, pátranie po odtlačkoch prstov patiny, a tak ďalej – sú to napospol vedecké techniky, ktoré sú väčšine archeológov nedostupné. Zistil som, že so Simchom je zábava, že je to zanietený, odborne podkutý a absolútne neúnavný chlapík, ak išlo o to vystopovať pravdu. Priateľmi sme boli od prvej chvíle.

Celý príbeh nás vydesil. Bol úžasný – blesk vo fľaši. Začínal som mať rôzne a protichodné pocity. Určite sa nájdu ľudia, ktorých objav natoľko znepokojí, že ich odmietanie sa môže premeniť na hnev.

Naozaj som potreboval vo svojom živote čosi podobné? Ale na druhej strane – ako som mohol cúvnuť pred najväčším archeologickým príbehom všetkých čias? Ako sa môžem nazývať filmárom-dokumentaristom, ak dovolím, aby mi strach zabránil zúčastniť sa na takom dôležitom prieskume? Rozhodol som sa, že sa do všetkého vrhnem strmhlav a nechám triesky, nech si lietajú, kade chcú. Vyznávam však určité pravidlá a nazdal som sa, že bude nevyhnutné, aby sme sa ich držali, ak som sa mal pripojiť k tímu, pretože som vedel, že jedného dňa sa za výsledky našej práce budem musieť postaviť celou svojou osobnosťou. Hoci sa ukazovalo, že forenzné výskumy prinesú iba predbežné výsledky, že ich rozsah bude limitovaný rozpočtom z Discovery Channel na dvojhodinový dokument, budú to musieť byť veľmi precízne procedúry, pretože budú musieť určiť miesto pôvodu vzoriek a budú stáť na začiatku celého reťazca dôkazov. Do práce sme museli zapojiť spoľahlivé kontrolné skupiny, aby sme vylúčili možnosť, že sa dopracujeme k nesprávnym výsledkom. Museli sme vyhľadať pomoc nestranných a pritom nanajvýš dôveryhodných výskumníkov, ktorí by robili forenzné a štatistické analýzy. A museli sme si aj vyčleniť čas na hodnovernú revíziu a preverenie našich záverov, presne tak, ako keby sme hodlali publikovať výsledky našej práce vo vedeckej tlači. Charlie mal povesť vedca, za ktorým stála rozsiahla publikačná činnosť, preto dostal za úlohu venovať celému procesu náležitú pozornosť. A Simcha so svojimi intenzívnymi kontaktmi vo svete archeológie a vedcov zaoberajúcich sa Bibliou, bol určite schopný zostaviť svetovo uznávaný tím odborných poradcov.

Do výskumu sa zapojili viacerí nanajvýš uznávaní odborníci na biblickú históriu a archeológiu. Ale napriek všetkému však naše závery podrobí verejnosť detailnému skúmaniu – a tak to má byť. Iba takýto vedecký proces vedie k všeobecne prijateľnej pravde. Naše výskumy musia potvrdiť iní bádatelia, ktorí preskúmajú dôkazy ešte podrobnejšie (a možno s väčším rozpočtom), a tento proces, zahrnujúci ďalšie výskumy a ešte podrobnejšie skúmanie výsledkov bude trvať dlhé roky, možno desaťročia. Som však presvedčený, že výsledky, ktoré priniesli pôvodné Simchove a Charlieho výskumy, sú mimoriadne presvedčivé.

Toto všetko píšem na Štedrý večer. Svetom ako vždy zmietajú vojny, a centrom týchto vojen sú biblické krajiny: ešte väčšmi, ako tomu bolo v priebehu takmer celého tisícročia. Poslednú časť výroby filmu sme museli odložiť, pretože rakety z libanonskej kaťuše dopadli neďaleko nášho pôsobiska v Nazarete. Ježišova výzva na porozumenie medzi ľuďmi sa v dnešných časoch stala takým zúfalo potrebným odkazom, ako možno ešte nikdy inokedy. Na Vianoce oslavujeme narodenie človeka, ktorý sa obracal na tie iskričky dobra, čo tlejú vo vnútri nás všetkých, človeka, ktorý pred dvoma tisíckami rokov daroval svetu nádej. Jeho slová, jeho myšlienky a skutky sa s rovnakou naliehavosťou ozývajú stáročiami. Ale kto bol tento Ježiš? Čítajte ďalej. Určite sa s ním stretnete.