Markíza de Sade
1 / 2
Sibylle Knaussová: Markíza de Sade
Úbohá markíza, hovorili ľudia v dedine. Nevedeli vysvetliť, čo tým majú na mysli. Mysleli si to a hovorili radi: Úbohá markíza. Ženy pri tom pozerali na seba a s utrpením markízy, nech už tkvelo v čomkoľvek, boli hlboko uzrozumené. Markízu nepoznali. Videli iba vonkajšok koča, v ktorom markíza sedela. Aj koč videli zriedka. Obchádzal dedinu, ktorej úzke uličky boli preň neprejazdné, a prichádzal k zámku zozadu, zo severu, kde viedol most ponad priekopu k bráne. Videli bielu záclonku, zakrývajúcu okno koča. Videli ruku, čo si ju zaťahovala pred tvárou, o ktorej vedeli, že vzhľadom na stav je dokonalá. Nepotrebovali vidieť tvár, aby ju poznali. Preto ani nevedeli, či je pravda, čo sa rozpráva: že markíz niekedy prichádza na zámok s inými markízami a že sa preto nikdy nevie, ktorá je tá pravá markíza, a tak k nej nepociťujú priveľký rešpekt, veď by to mohla byť herečka z Paríža, vydávajúca sa za markízu. Avšak slúžky v dedine hovoria, že túto zimu je to tá pravá. Pozná sa to podľa toho, že nie je veľmi pekná, čo sa zvyčajne u herečiek nestáva. Úbohá markíza.