Dukla
1 / 2
... Prišli sme tam popoludní. Ľudia stáli na nárožiach ulíc a na čosi čakali. Bolo ticho, nijaká vrava, aj ruch bol malý, chlapi fajčili cigarety, ženy sa zhovárali tlmenými hlasmi. Policajt v bielej košeli nám povedal, že je to pohreb, že zomrel zaslúžilý hasič. Zakaždým, keď som v Dukle, sa čosi deje. Naposledy to bolo decembrové mrazivé svetlo na súmraku. Tmavý blankyt sa šinul vo vzduchu. Bol neviditeľný, ale hmatateľný a tvrdý. Sadol na štvoruhlastý Rínok a stuhol ako zamrznutá voda. Radnica trčala z bloku krehkého ľadu, ktorý zaostril okraje radničnej veže aj atiky, a ľudia sa kamsi prezieravo vytratili. Napokon to, čo znesie mŕtvy kameň, môže byť telu nebezpečné. Tiene, ktoré sa z času na čas tmolili pozdĺž múrov, patrili opilcom. Boli zvnútra teplí, preto im nehrozilo nijaké nebezpečenstvo. Ale aj tak sa ani jeden z nich neopovážil prejsť skratkou, preťať Rínok krížom a vstúpiť do toho sklovitého a zvonivého revíru. A teraz tento pohreb. Sprievod išiel po Cergowskej ulici, obtrel sa o hasičskú zbrojnicu a zabočil na Uhorskú hradskú, aby sa roztiahol v slnku ako farbistý a lenivý had, ako nejaká anakonda alebo gigantická stonožka. Čierna cirkevná zástava povievala na predku, potom sa plavili iné farby, tmavá truhla sa hojdala na pleciach šiestich hasičov so zlatými prilbami, ťažko si zapamätať poradie, ale potom išiel, zdá sa, kňaz, miništranti, orchester s trúbami ligotavými ako tie hasičské prilby a pozaunista mal dlhý vrkôčik zopnutý gumkou, čo mu ovísal spod hasičskej čapice. Tak to bolo. Aha, no a ešte vdova za truhlou, rodina a miestni hodnostári. A potom karavána hasičských áut: žuky, tatry s náhonom na tri nápravy, jelcze, uazy, všetko červené ako najhorúcejší oheň, a na samom konci sa vliekol Star 25, taký starodávny model vari spred tridsiatich rokov, ale rezký, ligotavý a zdatný. Pripomínal hračku, ktorá dospela. A keď preťali Mickiewiczovu, ohlásili sa zvony z kostola Márie Magdalény a od Bernardínov a autá zapli sirény. Obidva náreky, cirkevný aj svetský, sa navzájom zmiešali a zauzlili a rozmotali sa až kdesi v nebi, a bolo to také povznášajúce a krásne, že sme s D. ostali stáť nemí, bez slova, ale som si istý, že aj on myslel na to, aby dakedy mal takýto pohreb. Smútočný ston plával nad mestom, autá sa vystupovali na chodníky a policajti sa mimovoľne a prirodzene stavali do pozoru. Za kavalkádou požiarnych vozidiel už išli iba civili. A ak mesto Dukla má približne dvetisíc obyvateľov, potom najmenej polovica z nich odprevádzala truhlu na cintorín, kým druhá polovica sa pozerala na sprievod. Rínok bol totiž opäť prázdny, prehriaty a iba prach a jeden bicyklista sa pokúšali niečo spraviť s tou štvoruhlastou prázdnotou, prikrytou zhora belasým vrchnáčikom neba. Bol to dajako na začiatku mája. Potom sme šli smerom na Komańczu a slnko nám svietilo do chrbta. ...