Od mojej mladosti mi hovorili samé pekné slová, ale pekne so mnou nezaobchádzali. Môj otec mi dal meno Qindíl. Bratia ma však volali Ibn Fattúma, aby popreli fakt, že sme príbuzní, a zároveň vrhli tieň pochybností na moju matku. Otec zomrel skôr, než som si jeho podobu stihol vryť do pamäti. Zanechal však bohatstvo, ktoré nám malo zabezpečiť slušný život až do smrti. Hádky medzi mnou a bratmi prestali. Matka sa o nás oboch veľmi bála. Pochybnosti a podozrenia ju tak nesmierne mučili, že sa rozhodla neposlať ma do koránovej školy. Poverila šajcha Maghágha al-Džibejlí – ktorý bol susedom jej rodiny – aby ma učil doma. Šajch mi dával hodiny Koránu, hadíthov, klasickej arabčiny, počtov, literatúry, islamskej právnej teórie, súfizmu a cestopisov. Bol to štyridsiatnik silnejšej postavy a dôstojného vzhľadu – už i pre elegantnú bradu. Chodieval oblečený v peknej džubbe, s vysokým turbanom na hlave. Mal prenikavé, jasné oči a sýty hlas. Učil ma miernym tempom, vždy s úsmevom na tvári. Všetky nejasnosti mi vedel zrozumiteľne vysvetliť. Matka, ktorá mala teraz dostatok voľného času, so záujmom sledovala moju výučbu spoza záclony – to vtedy, keď sme boli v zimnej hale. Po zvyšok roka – keď sme sa zasa učievali v prijímacej hale, nás sledovala cez škáru v stene. Hovorievala mi: „Vidím, že si spokojný so svojím učiteľom. To je veľké šťastie.“ „On je veľký šajch,“ odpovedal som oduševnene. Šajch nechával priestor aj na rozhovor. Dával otázky, ktoré ho napadli, a povzbudzoval ma, aby som aj ja vyjadroval svoje myšlienky. Zaobchádzal so mnou ako so seberovným. Jedného dňa, nepamätám, koľko som mal vtedy rokov, som sa ho spýtal: „Ak je islam naozaj taký, ako vravíte, prečo sa teda ulice len tak hemžia bedármi a zaostalými ľuďmi?“ Smutne mi odpovedal: „Dnešný islam je obmedzený len na mešity. Neprekročí ich múry.“ Potom pokračoval vo výklade a zápalisto kritizoval terajšie pomery. Dokonca ani sám sultán neunikol jeho kritike. ...