Až na dno
1 / 2
O pol hodiny neskôr sa Joanne ešte stále nútila spať, keď telefón opäť zazvonil. "Prosím?" zašepkala v nádeji, že by to mohol byť Paul, že jej chce povedať, že ani on nemôže spať, že sa chce vrátiť domov. No nikto neodpovedal. "Prosím? Haló! Je tam niekto? Prečo to robíte?" vypytovala sa a už chcela zavesiť, keď čosi počula. "Povedali ste niečo?" spýtala sa a znovu si priložila slúchadlo k uchu. Chvíľu bolo ticho. "Pani Hunterová?" "Áno." Joanne sa rýchlo usilovala niekam zaradiť ten trochu chrapľavý hlas, no hoci v ňom bolo čosi nejasne známe, nevedela určiť, čo to presne je. Iste to nebol nikto, kto ju dobre pozná, inak by ju bol oslovil krstným menom. "Pani Hunterová," zopakoval hlas. "Kto volá?" spýtala sa Joanne a mala z toho hlasu strach, hoci nevedela prečo. Vzdoroval zatriedeniu, nebol ani mladý, ani starý a bol čudne bezpohlavný.