... Až o päť týždňov mi matka povedala s výrazom obrovského uľahčenia a uspokojenia, že môj brat Will je zasnúbený – s Annou Bourchierovou.

        Získala, po čom túžila, pomyslela som si. Našla si zábavu a rozptýlenie – v mojom zábavnom bratovi.

        Povedala som matke o svojom stretnutí s Annou a že ju pokladám za sebeckú a márnomyseľnú.

        „To je pravda. Ale nezabúdaj, drahá, že je earlova dcéra. Všetci ju obskakujú. Nikdy nič iné nepoznala. Musela som vyvinúť nesmierne úsilie, aby sa mi to zasnúbenie podarilo. Požičala som si peniaze od strýka Williama a dokonca aj od starej mamy Fitzhughovej. Celé tvoje veno som minula, aby som Annu získala pre Williama, no a, samozrejme, išlo na to aj veno tvojej sestry. Ale netráp sa, keď budeme mať v rodine earlovu dcéru, budete si môcť obe vyberať.“

        Moja stará mama Fitzhughová, ktorá mala vysoký pôvod ako Anna Bouchierová s tým sobášom nesúhlasila. A prišla z vidieka do Londýna do nášho domu v Blackfriars len preto, aby to povedala matke.

        „Nepáči sa mi to, Maud,“ povedala bez okolkov. „Poznám to dievča. Je márnivá, neúctivá. Nemá zmysel pre rodinu, nijakú dôstojnosť. Iba snobstvo. A možno je aj kacírka.“

        Musela som sa usmiať. Stará mama pokladala za kacíra každého, koho odsudzovala. Roky sme počúvali o kacíroch, rebelantských a nebezpečných stúpencoch nemeckého mnícha a odpadlíka Martina Luthera. Vraj šíria škodlivé myšlienky a odmietajú poslušnosť Svätému Otcovi v Ríme. Stará mama ich obviňovala, že sú pôvodcovia  všetkého zla na svete.

        Len čo sa oznámilo Willovo zasnúbenie, náš život sa zmenil. Obchodníci nás začali vyhľadávať. Talianski bankári navštevovali matku a ponúkali jej pôžičky, takže mohla splatiť dlh starej mame a strýkovi Williamovi a mohla nás obklopiť prepychom, na aký sme dovtedy nemali. Celý ten nepoznaný blahobyt pochádzal z budúceho dedičstva Anny. Obchodníci a bankári vedeli, že raz bude nesmierne bohatá, a veľmi ochotne požičiavali peniaze, prirodzene, za veľmi vysoké úroky.

        Will mal veľkolepú svadbu. So sestrou Nan sme niesli novej švagrinej dlhočiznú hodvábnu vlečku. Kráľovskú kaplnku zdobili záplavy ľalií a klincov, ruží a kvitnúcej révy. Svadobný obrad celebroval biskup v zlatom rúchu, zúčastnila sa na ňom kráľovná a mnoho významných dvoranov.

        Parrovci stúpali na spoločenskom rebríčku. Presťahovali sme sa z Blackfriarsu do lepšieho domu neďaleko starého. Strýko William, ktorý bol z našej rodiny vždy najctižiadostivejší a kedysi bol komorníkom kráľa Henricha VII., zakrátko zbohatol. Veľa si požičiaval od talianskych bankárov a kupoval majetky v severnom Anglicku, povedala mi matka. 

        Raz prišiel do komnaty, kde sme sedeli s matkou, a  v napätom očakávaní si šúchal veľké dlane.

        „No, Maud, všetko je dohodnuté,“ povedal. „Dnes poobede si ju prídu pozrieť, ale je to dohodnuté.“

        „Čo je dohodnuté?“ spýtala som sa s nepríjemnou predtuchou. Matka odložila vyšívanie, vzala do náručia psíča a hladkala ho, čo robievala vždy, keď bola nervózna. Sústredene sledovala výraz strýka Williama.

        „No predsa zásnuby. Najvyšší čas, aby sa Katy vydala.“

        „Vieš predsa, že som s lordom Abergavennym vyjednávala o jej sobáši s jeho synom. A mám nádej, že tentoraz bude moje úsilie korunované úspechom.“

         William odmietavo mávol rukou. „S tým cintľavým? Videl som ho na kolbišti, veď ani kopiju neudrží a protivníka nevyhodí zo sedla, ani keby chcel. Je to kripeľ, chudorľavec, padavka. Pochybujem, že si požije dlhšie ako päť rokov. Mimochodom, lord Abergavenny nemá veľa peňazí.“

...