Marcel Mikola píše rozsiahlu poviedku

Spisovateľ Marcel Mikola si na stole rozložil notebook. Rozhodol sa, že napíše román. Alebo dlhšiu novelu. V hlave sa mu zjavili slová recenzie, ktorú by na seba napísal: „Najnovšie dielo Marcela Mikolu osciluje na pomedzí rozsiahlej novely a románu. Hoci ho košatosť fabuly odkazuje do hlbších literárnych vôd, liace sujetu drží Mikola pevne v rukách. Nedovolí mu rozbehnúť sa...“ Áno. Tak akosi mieni napísať svoje najnovšie dielo.

Uvaril si kávu a otvoril textový editor. Opatrne si upíjal z horúcej tekutiny a hľadel na žiarivo bielu plochu monitora.

„Na Mikolovi je najvýraznejšia jeho schopnosť vytvoriť na malom priestore plastické a uveriteľné postavy zrodené v neliterárnom svete a ukotvené v hmote diela silou autorovej imaginácie...“ splietal Marcel v hlave. Z kávy mal už len studené zvyšky na dne hrnčeka a biela plocha bola poškvrnená vetou: „Veľkým obytným domom na Miletičovej ulici sa ozývalo mohutné ranné prdenie.“ V Mikolovej strapatej hlave sa začala preháňať veta: „Umným miešaním vysokého s nízkym, nekompromisné vyhľadávanie morálneho v nemorálnom...“ Vtom niekto zaklopal na dvere. Mikola otvoril. Pred prahom stála poštárka. „Dobrý deň, pán Mikola, keby ste boli taký dobrý, idem práve okolo, a podpísali sa mojej dcére...“ Mikola od nej s úsmevom zobral do rúk výtlačok zbierky poviedok z prostredia dedinských hiphoperov Vysoká obloha, nízke oblaky. „Ako sa volá?“ spýtal sa. „Gitka. Teda Margita,“ povedala zrumenená poštárka. Mikola si zobral ponúkané pero a vpísal do knihy: „Gitke, svojej vernej čitateľke. Marcel.“

Spisovateľ Marcel Mikola sedí a hľadí do notebooku. Pribudla v ňom ďalšia veta: „Mal ho na svedomí miestny poštár...“ Ďalej sa zatiaľ nedostal. Nevedel sa rozhodnúť, ako sa poštár bude volať. Zato sa mu v hlave zjavila ďalšia veta z recenzie: „Spôsob, akým Mikola kreuje mená svojich postáv, by si zaslúžil samostatnú štúdiu.“ Na dvere opäť niekto zaklopal. Pred prahom tentoraz stál nevýrazný muž v bordovom obleku. Pri nohách mal položený veľký balík. „Dobrý deň. Volám sa Igor Obselka. Som manažérdirektorom firmy Potešenie záhrady. Dovolili sme si využiť váš súhlas a vytvorili sme na základe vami zaslanej fotografie popkultúrnu ikonu. Keby ste sa mi láskavo podpísali na dodací list,“ povedal muž a strčil Mikolovi pod nos formulár. Marcel ho podpísal, muž vložil formulár do vrecka saka, odmietol pozvanie na kávu a odišiel. „Najvýraznejšou vlastnosťou Marcela Mikolu je schopnosť spojiť popkultúrne s umeleckým v harmonickej jednote,“ pomyslel si Mikola. Postavil balík do predsiene, rozbalil ho a vytiahol z neho plastového záhradného trpaslíka so svojou tvárou. Trpaslík sedel na pni, na kolenách mal rozložený notebook. Z monitora notebooku plasticky vystupovali písmená: „Veľkým obytným domom na Miletičovej ulici sa ozývalo mohutné ranné prdenie.“ ...