Andrei Codrescu: Vládkyňa krvi

Alžbeta vstala z divána. Na tvári sa jej zračil nepokoj, jej črty sa skrivili od zúrivosti. Podišla k dievčine; najskôr jej vylepila facku, potom ju nechtami poškriabala po líci. Z pokožky jej vystúpili kvapky krvi. Nato z nej grófka strhla biele šaty. Slúžky, ktoré sa medzitým ticho postavili za speváčku, z nej prudko strhli zvyšok skromného oblečenia. Teraz stála pred Alžbetou nahá, klonila hlavu, vlasy jej padali na vyziabnuté plecia a z očí sa jej rinuli slzy. Z neveľkých pŕs mokrých od sĺz sa dvíhali bradavky pripomínajúce opály. Jej štíhle boky boli chlapčenské, no ohanbie pokryté bujnými jemnými tmavými chĺpkami vystupovalo vpred. Grófka si energickým pohybom stiahla šaty, až sa aj ona ocitla v Evinom rúchu. Jej plné prsia, objemné boky a voľná koža na bruchu vzdorovito hľadeli na krehkú postavu pred sebou. Chytila dievča pod bradou a prudko mu zdvihla hlavu. "Vzhliadni k ženstvu!" vykríkla. Nato uhryzla dievča do bradaviek, najskôr do jednej, potom do druhej, až z nich začala tiecť krv. Pohladila Ilonu po krku a potom jej ho mierne stlačila, usilujúc sa vylúdiť čisté tóny, ktoré všetkých privádzali k slzám. Kde sa skrývajú? V očakávaní, že z hĺbky dievčininej duše sa náhle ozvú anjelské zvuky, zosilnila zovretie. Nevyšlo z nej však vôbec nič, dokonca ani krik naznačujúci strach. Dievča odpadlo. Alžbete opäť skrížilo plány čosi nepostihnuteľné, niečo, čo jej vždy vzalo spred očí to, po čom naozaj túžila. Uvedomila si to so známym pocitom zatrpknutosti. Zahaliac svoju nahotu do speváčkinho hermelínu, vytiahla bezvedomé dievča von. Slúžky ju nasledovali.