Keď fúka vietor od západu, smrdí to skoro ako záprdky. Keď veje od východu, hrdlo nám sťahuje pach síry. Keď od severu, nad hlavy nám prináša čierny dym. A keď sa zdvihne južný vietor, čo našťastie nebýva často, smrdí to hovnom, inak sa to nedá povedať. My, čo trčíme uprostred toho všetkého, si to už dávno nevšímame. Napokon je to iba otázka zvyku. Privyknúť sa dá aj na šibenicu. Ani podnebie tu nie je najideálnejšie. Pokiaľ mi pamäť siaha, bolo tu vždy horúco a pochmúrne. Darmo si chcem spomenúť, darmo si hlavu lámem, na závan sviežeho vzduchu si nespomínam. Nepamätám si na jasný záblesk, nespomínam si, že by sa pretrhla tá sivá mrákava, čo na nás padá po niektoré dni, keď nás hmla halí od rána do večera aj niekoľko dní po sebe, ba i celé týždne, ak sa nezdvihne vietor. Rozhodne to nie je zdravé životné prostredie. Deti sú bledučké, starci v skutočnosti nemajú veľa rokov. Napokon, človek ich často navzájom ani nerozlišuje. Ale ja tu celkom určite neprežijem celý život. Jedného dňa sa pôjdem pozrieť inde, hoci sa vraví, že je to všade rovnaké, aj keď sa vraví, že dakde je to ešte horšie. Márne si namáham predstavivosť, nedarí sa mi uveriť tomu. ...