Eskorta
1 / 2
Ôsma kapitola z prvej časti románu
Doobeda nám opäť prehľadali byt. Zatkli dvoch ľudí, ktorých mená mi nič nehovorili. Zmizol aj otec. Mama ešte sedela vo väzení.
Keď som sa vrátil zo školy, našiel som doma neuveriteľný neporiadok a beznádejne som sa pokúšal upratať. Dve noci som strávil úplne sám a v škole sa šuškalo, že skončím v detskom domove. Susedia sa báli pozdraviť ma, aby si neuškodili. Pritískal som tvár na obločnú tabuľu a civel som na prázdne ulice, či sa niekto nevráti. Čakal som na známu siluetu, no namiesto nej som videl len tiene oblakov a kŕdle vrán. Prevaľoval som sa na špinavej posteli, v slabo osvetlenej spálni, obklopený obrovským čiernym svetom. Všade ticho, len dvere z času na čas vrzli od prievanu. V noci ktosi prerezal pneumatiky na našom aute.
Potom sa však otec vrátil. Vyzeral, akoby bol z domu preč rok, niekde v trestaneckej kolónii na Sibíri. Napriek tomu však vošiel do chodby v tmavomodrom obleku, na nohách sivé mokasíny, s trochu zohnutou postavou. Mal rovné biele vlasy s ofinou, ktoré mu dodávali istú chlapčenskosť. Doráňaná červená tvár a krvavé oči naznačovali čosi desivé a nebezpečné. Asi ho zmlátili. Odvtedy nosil palicu.
Niekoľko mesiacov sme žili len vo dvojici. Policajné prehliadky sa nekonali. Návštevy sa neukazovali, pretože zvyšní priatelia sa poschovávali. Do bytu nik netelefonoval. Každé náhodné zazvonenie vyvolávalo hrôzu. Z rakúskych správ sme sa dozvedeli, že v Prahe umučili dvoch politických väzňov.
Otec nevedel variť, bez mamy zostal bezmocný a navyše ho otupili bezsenné noci, takže hlava mu padala od únavy. Jedli sme stále tie isté tri druhy polotovarov, ktoré sa v prázdnych obchodoch dali kúpiť. Znenávidel som párky s horčicou a konzervy.
Neprítomnosť matky ma s otcom spojila. Stali sme sa tichými spoločníkmi. Síce sme si väčšinou nerozumeli, ale naša spolupráca sa postupom času stala dokonalou. Nenútili sme sa do rozhovorov, väčšinou sme skôr zhodne pokašliavali. Sadali sme si k hranatému stolu v kuchyni a zo strachu z nepovolaných uší sme už nehovorili, radšej sme si pri zapnutom rádiu s odrhovačkami písali odkazy na papiere.
Obrazy na stenách v byte bledli. Obrusy a staré noviny zožltli. Smeti sa kopili bez ladu a skladu. V obývačke a v spálni zotrvával mnohoročný dym a pot, vyrážajúci spod pazúch a prenikajúci do šatstva, sladkastý pach milovania a dusnota čisto mužských postelí. No aj uprostred prachu a neporiadku sa dali nájsť otcove čerstvo vyžehlené šaty. Keď sporadicky chodil von, dával si na výzore záležať.
Mama sa na slobodu vrátila štyridsaťpäťročná, ale vyzerala o desať rokov staršia, akosi chudo, neostro a definitívne. Pobyt vo väzení ju zlomil. Akoby ju znútra nahlodali nejaké neznáme sily. Určite prežila peklo.
Vošla do bytu v erárnom oblečení z tesilu, v igelitovej taške si niesla zopár osobných vecí. Takmer ku mne bežala, zhodila zo seba plášť a objala ma holými rukami. Najprv mlčala, potom sa jej pomaly otvárali pery, akoby chcela niečo povedať. Ale predsa nie. Stalo sa čosi iné, nečakané: rozplakala sa. Tvár si pohrúžila do ohnutého predlaktia ruky, ktorú si položila na stôl, a plecia sa jej trhavo mykali. Pohľad na ňu ma celkom zmiatol. Naklonil som sa nad ňu a jemne som sa dotkol jej vlasov. Pritisla sa ku mne. Objímala ma okolo krku a tvár si zaborila do môjho pleca. Ďalej si už len hmlisto pamätám, že som zrazu hľadal jej pery a zacítil som ich mäkký, vlhký, trochu lepkavý dotyk. Tak sme dlho zotrvali, plakali sme.
"Má vysokú horúčku," povedela mama, keď mi dlaň pridržala na čele.
Jej hlas znel smutne a prenikavo. Otec mi chytil ruku a meral tep.
"Sanitku nezavolám," povedal, "dostaneme ho z toho sami."
Najdôležitejším spôsobom prežitia mojej rodiny zostala zaťatosť. I keď mala rôzne podoby, aj ja som si čoskoro všimol, že občas môže byť veľmi užitočná. Mali sme totiž v povahe niečo, čo bolo za každých okolností naším neodcudziteľným vlastníctvom. Cítil som, že ma títo dospelí ochraňujú, boli odrazu samá starostlivosť a neha, akoby som mal narodeniny. Dúfal som, že budem chorý častejšie.
Od maminho zatknutia som nadobudol pocit, že o svete viem iba jednu vec so stopercentnou istotou: pravda a spravodlivosť neexistujú. Niežeby som stokrát nepočul opak. Vo vyšetrovacích celách sa ma policajti opäť raz snažil primať, aby som oznámil mená ľudí, ktorých som stretol u nás doma. Vedel som, že musím klamať. A klamal som. Aj vtedy, keď mi inšpektor dýchal priamo do tváre a s každým nádychom som do seba vťahoval hnusný pach z jeho úst. Pravda ma nezachráni ani sa po nej nebudem cítiť lepšie. Môže mi iba uškodiť. Spravodlivosti sa aj tak nedočkám. To som vedel. Toto jediné.
Po maminom prepustení nám tajná polícia prekvapivo navrhla vysťahovať sa z krajiny. Pamätám si na ten výnimočný deň. S južným vetrom prišla do mesta skorá jar. Dunaj odplavil alpský ľad, sneh sa roztopil a navlhnutá zem vydychovala teplú paru. Na jasnej oblohe ešte nepálilo slnko a v uliciach sa nedvíhal prach.
Šéf polície u nás kričal: "Takých, ako ste vy, vyrežeme zo spoločnosti cisárskym rezom! Postavíme nové väznice a všetkých vás pozatvárame. Čo nechápete, že ľudia už chcú mať pokoj? Nežijeme v päťdesiatych rokoch, máme tu blahobyt. Keď sa vám tu nepáči, choďte z republiky preč. Inak si vás podáme všetkých tak, že sa nebudete stačiť čudovať! My tu ľudí, ako ste vy, nechceme."
Rôzni hrdinovia zriedkavú ponuku emigrovať odmietli a neraz skončili vo väzení. Mnohí sa odsťahovali na vidiek, aby polícii zmizli z očí a azda aj z mysle. Rodičia súhlasili. Neboli nijakí hrdinovia. Rozhodli sa odísť.
Až neskôr som sa dozvedel, že otec sa u šéfa bezpečnosti prihlásil hneď na druhý deň s otázkou, kedy môžeme vycestovať. Okrem toho začal nenápadne rozpredávať majetok. Myslel si, že o chvíľu ideme preč. Nakoniec to však trvalo skoro rok. Vybavovanie formalít sa predlžovalo. Medzitým otec žiadal o víza rôznych krajín, no zamietli nás kvôli jeho členstvu v strane, hoci ho z nej už pred niekoľkými rokmi vylúčili. Potom nás na tretí pokus predsa len prijalo Západné Nemecko.
Odchodom sme prišli takmer o všetko. Skonfiškovali nám osobné veci, nábytok aj byt. Odišli sme bez rozlúčky. Nad riekou sa v to ráno držal chladný opar a zvírená voda robila na hladine šmuhy ako na zelenom skle. Ani raz som sa neobzrel.
Rodičia využili šancu na nový začiatok v slobodnejšom prostredí. Dovtedy sa nedostali ani len do Viedne, od Bratislavy vzdialenej šesťdesiat kilometrov. Životný vrchol ich zahraničných ciest predstavoval východný Berlín. Tentoraz sme mierili do západného!
Šiel som ako na výlet do rozprávkovej krajiny. Nič som netušil. V pamäti si vybavujem kľukaté vozovky a stúpania, kde nám vrela voda v chladiči, obce, v ktorých sme sa nezastavili.
Každé auto, ktoré colníci vrátili z preplnených hraníc, sprevádzalo hlasné bedákanie. Triedni nepriatelia to mali ľahšie. Keby sme o to požiadali, tak nás vojaci vlastnoručne vytlačia za bielu čiaru oddeľujúcu štáty.
Prechod cez hranice bol asi najšťastnejším okamihom, aký sme spolu zažili.
"Tak, a sme na konci starého sveta," vyhlásil pateticky otec. "O tejto chvíli som odjakživa sníval!"
Pred nami sa rozprestierala cesta, ktorá neviedla cez žiadnu osadu, nekrižovala sa s nijakou inou, smerom dopredu sa čoraz väčšmi zarývala do nemeckej zeme.
Zistil som však, že dlhé očakávanie trochu kazí radosť. Asi som bol aj vysilený, pretože som chcel všetko registrovať. Možno to spôsobil halucinačný placebo efekt vyvolaný kinedrilom. Tento v podstate úplne neúčinný liek proti nevoľnosti som bral v dávkach nebezpečne blízkych závislosti. Tak som sa bál, že sa nám pokazí naše rozhegané auto, že mi často už pred nástupom bolo na vracanie. Dokonca som na okamih zaspal.