11
ženská pokožka tá ktorú skrývajú aká je hrejivá Sutedžo
Druhá zima poézie bola oslnivo biela. Snežilo viac než dosť. V jednu decembrovú noc ho dievčina, ktorú spoznal pri studni, zbavila panictva. Jej pokožka chutila ako broskyňa. Vložil si do úst bradavku jej bieleho prsníka a sal ju, ako mesačný citrón. Pustil ju až na svitaní. Cez zimu Juko napísal sedemdesiatsedem haiku, jedno krajšie a belšie než druhé. Tri posledné zneli nasledovne:
čistý sneh mostík medzi tichom a krásou
snežná hudba cvrček v zime pod mojimi chodidlami
učupená žena močí a roztápa napadaný sneh
Takto vyzerá haiku. Niečo priezračné. Spontánne. Známe. Krehká či prozaická krása. Väčšine smrteľníkov to nič nehovorí. Ale pre poetickú dušu je to ako lávka k božskému svetlu. Lávka k bielemu svetlu anjelov.
