Keď nasledujúce ráno zavolám na cudzineckú políciu, cítim každou bunkou tela, že nastala veľmi dôležitá chvíľa. Matka sedí s Napirai na pohovke a napäto sa na mňa díva, kým v duchu sa istotne modlí. Keď ma prepoja na príslušné pracovisko, prednesiem žene na druhej strane linky svoju prosbu. Priateľsky ma požiada, aby som počkala, že sa ide pozrieť. To čakanie si budem pamätať po celý život! Srdce mi bije na poplach a hrdlo sa čoraz väčšmi sťahuje. Tie sekundy či minúty mi pripadajú ako večnosť. "Dobrý bože, prosím, pomôž nám ešte tento jediný raz!" modlím sa v duchu a držím sebe i svojej maličkej palce. Konečne začujem hlas tej panej: "Vaše meno je Corinne Hofmannová, toho času bývate vo Wetzikone s dcérou Napirai, narodenou 1. júla 1989, je to správne?" "Áno," vysúkam zo seba. "Vaša žiadosť o povolenie na pobyt bola odsúhlasená. V priebehu niekoľkých dní dostanete písomné potvrdenie." Zadržím vzduch a potom to zo mňa vyletí: "Ďakujem, veľmi pekne ďakujem, urobili ste ma najšťastnejším človekom na svete. Dovidenia!" Otočím sa a celá bez seba kričím: "Môžeme tu zostať! Vďaka bohu!"