Patrick sa nevedel odhodlať vykročiť na cestu, ktorá viedla od okraja jaskyne k jej stredu. Niečo akoby ho varovalo. Pohľad mu skĺzol na podlahu. Hľadal zradné miesta - napríklad zapustené bodné zbrane, ktoré by mohli rýchlo vyletieť dohora, alebo mechanizmy, ktoré by sa dali do pohybu pod váhou ľudského tela. Nehľadal komplikované pasce, a predsa mu po chrbte prebehlo čosi ako zimomriavky. A vtedy si to všimol. Svetlo vytváralo hneď na začiatku prvej priekopy akúsi hranicu. Pokojne planúce svetlo nezahaľovalo celú halu, ale vytváralo akúsi kupolu, ktorej vonkajší okraj ešte neprekročili. Stáli mimo dosahu svetelných lúčov, hoci sa na prvý pohľad zdalo, že lúče sú všade. A predsa tu bola takmer nepostrehnuteľná hranica. Pri pozornejšom pohľade si všimol, že kameň za touto hranicou vyzerá akosi ináč, a práve to Patricka znepokojilo, pretože podlaha za hranicou nebola iba svetlejšia alebo tmavšia, ale vyzerala zvláštne, ba priam neskutočne, v závislosti od dopadu svetla. Chvíľami nadobúdala mierne svetielkujúci povrch, ako pri odraze svetla, a vzápätí bola takmer priesvitná. Patrick mal nepríjemný pocit z ticha, ale aj z prívetivosti jaskyne. Niečo ukrývala, niečo oveľa väčšie, než prvý krok, ktorým prekročili priechod. Čosi tu na nich číhalo, lenže Patrick nemal najmenšiu predstavu, čo by to mohlo byť.