"To je čudné," poznamenal Thomas Wyatt. Cotten bola stratená v úvahách a pohľad mala upretý kamsi do tmy za oknom. Mesiac začínali zahaľovať tenké chumáče mrakov. "Čo také?" otočila sa k nemu. "Hmla," odvetil. "Pripadá mi čudné, že aj na takomto suchom mieste sme narazili na prízemnú hmlu." Aj ona už v mesačnom svetle zazrela hustú hmlu blížiacu sa k nim z koryta. Zdalo sa, akoby sa prelievala vo vlnách a rýchlo sa menila z priesvitného závoja na nepreniknuteľnú oponu. Strach ňou prenikol ako čepeľ meča a vyrazil jej dych z pľúc. "Dosť!" Wyatt dupol na brzdu, až sa spod kolies na všetky strany vyrútil oblak prachu a kamienkov. Auto okamžite zo všetkých strán obklopila hmla, napohľad rovnako pevná ako púštne skaly. Jediné svetlo prichádzalo z kontroliek na prístrojovej doske. Vonku sa na nich tlačila sivá stena. Božemôj," zastonala Cotten a pritisla sa čo najhlbšie do sedadla. "Toto nemôže byť pravda!"