Spriaznenosť duší

Ešte kúpiť nejaké jablká, chlieb, mlieko, tvrdý syr. Po ceste z obchodu letmý pohľad na dva neduživé, nápadne holé stromy pred panelákom. Silvii sa zazdá, že len nedávno boli ich konáre obsypané lístím. Vzápätí však zabudne na stromy, listy, november, celý svet a v poslednej chvíli, tesne pred cestou, chmatne za ruky obe svoje deti. Rýchlo, rýchlo, aby sme všetko stihli, melie sa jej v hlave a takmer štvorročného Huga s vyše päťročným Samuelom vlečie za sebou.

Dve hodiny poobede. Silvia s deťmi opäť vychádza pred dom. Nejdú ďaleko, len tu kúsok, cez križovatku, potom doľava a doprava. Mieria na zastávku, kde práve prichádza autobus. Z jeho posledných dverí vystúpi Tereza s ruksakom na chrbte, za ruky držiac svoje dcéry, trojročnú Ester a vyše štvorročnú Sarah. Ženy sa vítajú priateľským objatím, zľahka sa dotknú lícom o líce a ešte dupľu na druhú stranu. Deti kričia, skáču, výskajú. "Zima je," povie Tereza a uprene sa zahľadí na priateľku. Ester, len čo začuje matkine slová, spozornie. "Zima, zima, zima," ako na povel sa rozplače. "Zima, zima, zima," opakuje po nej Sarah a chúli sa do svojej vetchej bundičky. Hugo a Samuel sa ochotne pridajú. Silvia klopí zrak, zaťato mlčí. "Aj tebe je zima, však?" sugestívne intonuje Tereza. "Zima, zima, zima nám je," kvília detiská a vytrhávajú okoloidúcich z letargie. Silvia mlčí. Tereza ju hypnotizuje pohľadom. Deti ešte chvíľu kričia, potom ich zaujme čosi iné. Len najmladšia Ester zatiaľ netuší, že Samuel delí cukríky a jej sa pravdepodobne neujde. "Zima, zima, zima," pospevuje si. Silvia vzdychne, Tereza nadvihne obočie, Silvia sa zahľadí do zeme, Tereza sa usmeje. "No dobre teda. Poďme do tepla. Ale dnes už naposledy!" zašomre Silvia. Ani za svet by nepriznala, ako sa jej vlastne uľavilo. Aké nádherné je podľahnúť pokušeniu. Najmä v novembri. ...