Avelino Armisén, pomocný pracovník istej lekárne, žil ešte ako štyridsaťpäťročný u svojej matky, ráznej sedemdesiatničky, ktorá sa v jednom kuse na voľačo sťažovala a pod maskou úbohej vdovy skrývala krutú a despotickú povahu. Svoju extrémnu prísnosť však prejavovala otvorene iba zriedkavo. Nebolo treba. Stačila akákoľvek výčitka, prednesená dostatočne plačlivým tónom, a zakríknutý syn sa jej omotal okolo prsta nakoniec aj sám. Spomínaná stratégia zaberala obzvlášť spoľahlivo, ak sa servírovala pokvapkaná ligotavými slzičkami. Plačúca mamička - to bol obraz, ktorý dokázal v psychike Avelina Armiséna narobiť neuveriteľnú spúšť, a on, v snahe vyhnúť sa takémuto silnému dramatickému zážitku, sa zvykol uchýliť do hrejivej náruče detinskej poslušnosti. Nepoznal totiž žiadny iný balzam na dušu, pravidelne rozleptávanú neznesiteľným pocitom viny. Už ako malému chlapcovi sa mu ani len neprisnilo, že by si mohol dovoliť odvrávať, hádať sa alebo vyhovárať, či nebodaj neposlúchať. Ale napriek všetkému ho nepretržite kvárila obava, že by sa raz náhodou nechtiac mohol znížiť k nejakej rebélii. Jeho matka mu vnútila cudnosť. A akoby toho nebolo dosť, Avelino nemal nijakých priateľov, nijaké ambície ani záľuby. Výnimku tvorili len zvyčajné partičky kariet, ktoré hrával s matkou za kuchynským stolom; okrem nich ešte dokázal celé hodiny letargický vysedávať pred televízorom. Jediným impulzom, ak nerátame jeho prácu v lekárni (kde o ňom mali vďaka jeho poddajnosti veľmi dobrú mienku), ktorý ho dokázal vo voľných chvíľach vytiahnuť z domu, bola samotárska vychádzka do mesta. Prechádzal sa vždy sám, nikdy bez výslovného súhlasu matky, ktorá mu samozrejme určovala, kedy má prísť domov, a po návrate sa vypytovala kade chodil, čo tam robil a čo videl.