„Prvá fotografia človeka pochádza z roku 1839 — a vznikla vlastne náhodou. Keď parížsky fotograf Louis Jacques Mandé Daguerre fotografoval bulvár du Temple, potreboval na expozíciu pätnásť minút. Živá ulica teda vyzerá ako vymetená. Len jediný človek stál dosť dlho v pokoji, aby ho bolo na obrázku vidieť — dával si práve čistiť topánky. Čo sa stalo s týmto mužom? Možno potom, ako Daguerre vypol fotoaparát, chvíľu kráčal ďalej ulicou, vietor mu strhol z hlavy klobúk, on sa za ním rozbehol a zrazila ho drožka. Daguerre vyvolal fotografiu možno práve vtedy, keď muž umrel v tmavej špinavej nemocnici. Rušný bulvár je prázdny. On jediný stojí. Je živý, aj keď trochu rozmazaný. Daguerre pije kávu a pozerá. Vidí človeka, ktorý si dáva čistiť topánky. Káva je bez cukru a je horúca. Daguerre ide po cukor a cestou si všíma, či sám má čisté topánky. Berie vreckovku a čistí si sivú šmuhu, ktorá sa mu vyníma na pravej špičke. Pozerá na fotografickú dosku. Čo sa stalo s týmto mužom?“ (str. 9, Nepresné miesto)

„Na hotel narazil celkom nedávno, keď hľadal toho muža. Nevysloviteľný názov hotela bol v nejakom zvláštnom dialekte, ktorým sa hovorilo v tejto štvrti, trochu lascívnou narážkou na akési „miesto, kde sa duša očisťuje od nánosov života“, ak to vôbec správne pochopil. Ľudia z okolia ho však spokojne a bez rozmýšľania volali Siedme nebo. Stál ošarpaný trochu bokom od ulice. Jeho omietka pripomínala pokožku storočného starca, inak sa v ničom nelíšil od okolitých domov napadnutých plesňou a náladami počasia.“ (str. 163, Voľným okom)

„Jediným vierohodným dôkazom jej existencie je sekvencia z bezvýznamného dokumentárneho filmu o jednom stratenom námestí na juhu tohto mesta. Pri dlhom panoramatickom zábere, ukazujúcom, ako sa námestie mení počas dňa (svetlo, holuby a tak...), prešla takmer tesne pred objektívom kamery a vkročila do malých lahôdok na rohu. Celý jej výstup trval približne štyri sekundy. Pri opakovanom pokuse nakrútiť tento záber by si ju divák mohol všimnúť cez výklad plný reflexov a nejasností v zmienených lahôdkach, ako stojí v rade — pred ňou sú ešte dvaja či štyria ľudia — a čaká, kým ju obslúžia. Ale keďže roh námestia predstavoval v tomto zábere sotva desatinu všetkého, čo sa tu práve dialo, na to, aby ste si ju všimli, by ste potrebovali značnú vnímavosť a navyše by vás niekto musel upozorniť, kam presne sa máte pozerať. Toto všetko by bolo možné, ak by sa zmienené dva zábery dostali do výslednej podoby filmu (ktorý ostatne videlo len veľmi málo ľudí). Ale nestalo sa tak. Skončili v strihačovom koši. Prvý preto, lebo kameraman nestihol doostriť záver záberu, ktorý sa končil na akejsi fontáne. A druhý nepoužili pre zlé svetlo“ (str. 233, Hviezda vystrihnutého záberu)