Zlo si nevyberá
1 / 3
Prológ
10.56 – HLÁSENÁ EXPLÓZIA (IMPROVIZOVANÝ VÝBUŠNÝ SYSTÉM S POUŽITÍM VOZIDLA) V BLÍZKOSTI KRUHOVÉHO OBJAZDU LETISKA. PROSÍM, POTVRĎTE SVOJU POZÍCIU.
Pred chvíľou ich skoro zabilo.
Tentoraz to bolo iné. Ako varovanie.
Charakteristické tupé „DUM“ vlastne vôbec nepočul. Nepocítil ani typický smrad – niečo medzi čpavkom a petardou, s príchuťou betónu a nedopečeného mäsa na grile. Pancierové auto stlmilo zvuk a zamedzilo pach. Zvláštne, v akom supermodernom svete žijú. Textová správa im oznámila, že práve mohli zomrieť. Digitálne slová bez akýchkoľvek emócií. Mal chuť zdvihnúť zrak k nebu a snáď nahmatať toho, kto ho stráži, ale ako to urobiť vnútri v aute? Stuart, bláznivý Škót z Glasgowa, čo sedel vedľa neho, pred klientkou radšej držal hubu. Bola to jej prvá služobná cesta do Afganistanu. Prvá z mnohých, keď bude dennodenne vychádzať spoza relatívne bezpečných múrov do mesta neistoty. Matej a Stu robili diplomatke „tiene“ – tak sa nazývali ochrankári na Strednom východe medzi sebou, vo svojom uzavretom, kontraktorskom mikrokruhu. Až doma! kývli si. „Kábul pritom vyzerá tak priateľsky,“ povedala. „Zdanie klame,“ mudroval Matej. Keď jej podával kufor, na chvíľu ponoril zrak do jej čiernych očí, o akých sa spievajú piesne. Neboli extra zvláštne, iba veľké a hlboké, také, čo by dopomohli k zločinu alebo hriechu. A možno naopak, možno nosia šťastie všade, kam prídu. Kto to má poznať na prvý pohľad? „Schytal to nemecký konvoj minútu po našom odchode,“ prečítal Stu info v bezpečí, keď sa za nimi zatvorila modrá brána so žltými hviezdami. Delegácia Európskej únie. Ich prechodný domov. Matej si znova a znova prezeral strohú správu z operačného centra. Niečo na nej ho štvalo. Prosím, potvrďte vašu pozíciu… Prosím, prosím… Že by sa z šéfa operačky stala citlivka? Keď píšete list na skutočný papier, ten, čo ho číta, dokáže rozpoznať, či ste sa ponáhľali, alebo naopak, písali trpezlivo. Odhadne, ak vám je niečoho ľúto. Zistí, či k nej alebo k nemu prechovávate city, prípadne ako veľmi vám chýba. Možno nájde na okraji zaschnutú slzu, neopatrne zotretú s časťou písmena z modrého atramentu. Matej však nedržal v rukách rukopis, iba blbý mobil. Skutočne, zvykol si na rutinu tak, že mu stačila vytriedená, skrátená a funkčná informácia. Stačila na to, aby v práci prežil. Ale PROSÍM? PROSÍM bola atramentová machuľa na prázdnom liste. PROSÍM v správe nemalo čo hľadať. Aspoň v tomto svete nie. To akoby v strede bieleho ópiového poľa zbadal vlčí mak, ktorý tam v slabej chvíľke nechal dokvitnúť ktorýsi pašerák. Z recesie, z dobrej vôle či možno z rešpektu ku kráse… Ibaže to sa v Afganistane nestáva často. Ak vôbec! A patria sem vlastne? On, Stuart, klientka? Ohli chrbát, prispôsobili sa ich zákonom, tradíciám. Aby neurazili… Veď je to prirodzené. Stačilo necelých sedem rokov islamského fundamentalizmu hnutia Taliban, aby Afganistan stratil tvár, charakter, aby sa zabudlo na jeho dušu… Pritom všetci chceli iba mier. Podrobili sa a vrátili do minulosti. Vlastne niekam, kde začínal ich prorok Mohamed. Niekto by povedal: „Dnes sú predsa iní. Taliban skončil na smetisku dejín.“ Ibaže džínsy a západné tričká, ktoré vidíme na mladých ľuďoch v uliciach hlavného mesta, nezmenia zo dňa na deň nevyliečenú dušu. Raz sa niekto Mateja opýtal: „Aký je Kábul?“ „Tak vieš čo? Šarkana nad Wazir Akhbar Khan som nikdy nepúšťal. Kto to nerobil, vraj v Kábule ani nebol,“ použil smiešne cliché tej svoloče pseudofotografov, reportérov bez chrbtovej kosti a humanitárnych pracovníkov zo západu, čo sa každý štvrtok ožierali na inom mieste, lebo to bolo oveľa jednoduchšie než hovoriť pravdu. Ani on na tom nebol lepšie. Pozemské zážitky bežných ľudí v Kábule mu počas šiestich rokov unikali rovnako ako nutkanie vrátiť sa domov. Totiž predtým, kým si nespomenul na niekoľko svetlých udalostí – ako keď ho Massoud pozval k sebe domov, niekde v susedstve starého parlamentu, a jeho otec mu daroval za hrsť svetlých marhúľ a kolu v plechovke, alebo keď priniesol zo Slovenska škatuľu inzulínu a odovzdal ju pred supermarketom Spinney´s bývalému pilotovi vrtuľníka čoby pozdrav od jeho syna. Skôr ako si spomenul na tieto momenty, z pamäti sa mu vynoril komplexný útok na hotel alebo streľba v zelenej zóne, ani nie dvesto metrov od toho istého supermarketu Spinney’s. Zišiel mu na um monument pri rieke s podobizňou Farkhundy Malikzadovej, prosiacej o zmilovanie chlapcov v džínsach a západných tričkách. A pritom všetci chcú iba mier! Často sa pýtal sám seba, ako niekto dokáže presvedčiť iného človeka a v sekunde vziať životy desiatkam, stovkám ľudí? Ako ten samovrah na letisku… Čím ho presvedčia? Kde leží spínač ľudskej duše? Pravda je taká, že zlo si vždy nájde malú trhlinku. Slabosť, niekedy podmienenú láskou, inokedy strachom… Emócie, ktoré driemu v každom človeku. No aby sa zlo rozrastalo a šírilo, potrebuje ďalšie elementárne častice, totiž komunitu a prostredie. Veď aj semienko najprv potrebuje vatu alebo zem. Afganistan aj celé jeho okolie na opačnej strane priepasti je príliš divoké, príliš živelné… A predsa sa našli takí, čo sa snažili za každú cenu postaviť pontónový most.
Aj Matej sa chvíľu snažil…
I. ČASŤ
1
Kábul, 2014
„E šte Annie,“ boli jediné slová, ktoré v piatok večer vyriekla. Chytila ho pritom za ruku. Síce tak, ako sa dotýkal drôtov, keď očakával, že ho kopne prúd, ale predsa. Mohol si to vysvetľovať aj tak, že jej začal chýbať. Alebo že jej tak veľmi chýba bábika Annie. Vonku sa rozštekala svorka túlavých psov. Privrel okno, lebo na Kábul sadala jasná noc a vtedy od Hindúkušu vždy vanie chladný vánok. Navyše pod oknom páchla stoka. Zdvihol zo zeme plátenné niečo, čo by už bábikou nenazval. Chvíľočku skúmal gombíkové kukadlá zodratej modro-bielej postavičky, hnáty z povrázkov a vyblednuté ústa z červeného filcu, ktoré voľakedy dávno vystrihli šikovné ženské ruky. Zišlo by sa ju trochu zaplátať, napadlo mu. Alebo aspoň zašiť tam, kde trčali chumáče vaty. „Nemal by som Annie pomôcť? Celá je deravá, pozri, tu aj tu. Radšej hneď, čo povieš?“ Zavrtela hlavou a vytrhla mu ju z ruky. Nemal predsa v úmysle bábike ublížiť, tak prečo ten strach? Jej výraz mu pripomenul obraz dievčaťa s opuchnutou tvárou. Rozstrapatené vlasy stratili formu, vyzerali sťa tmavé kukuričné vlásočnice. Hidžáb sa váľal v blate, chvíľu ho hľadala, akoby na tom záležalo. Natiahla k nemu ruku. Prečo k nemu? Nemá s ňou nič spoločné! On predsa verí. Ašhadu an lá iláha… Premýšľal, či sestrička dokáže rozlíšiť dobro od zla. V izbe sa o poznanie oteplilo. V jednom sa dozaista podobali – hustou hrivou. Keď jej vložil bábiku do náručia, akoby splynuli. Naklonil sa nad ňu, ale sestra sa odvrátila a bozk pristál namiesto čela v jej rozliatych ryšavých vlasoch. Voňali mandľami. „Pozri, niečo som ti kúpil,“ povedal a vytiahol z vrecka obrúsený kamienok na kúsku kože. Zvedavo sa otočila, no nevydala ani hlások, iba na líčkach sa jej objavili jamky. Ako vždy pri rozkošnom úsmeve. Keby tak dokázal čítať detské myšlienky. Keď jej náhrdelník uviazal okolo krku, obracala ho a skúmala ružovými prstíkmi. „Je to lapis, kameň múdrych. Ak ho budeš nosiť, habibi, jeho magická sila ti pomôže v škole. Veríš mi? Niekedy dávno z neho zruční majstri postavili babylonskú bránu. Podobný nosievala naša mama.“ Pri poslednej vete sa jej rozbúšilo srdce v hrudi, zaklipkala dlhými mihalnicami a kameň pevne zovrela. Radšej zažal sviečku. Vždy ju zapálil, aj keď bola za oknami hviezdnatá noc ako tá dnešná. Jemné blikanie knôtu zaháňalo strašidlá. Presne ako kotik, keď ešte celkom drobná ležala v drevenej vyrezávanej kolíske a pred ňou upokojujúco plápolal ohník, ktorý udržiaval otec. V tých časoch im oheň obom pomáhal, dobre si to pamätal. Kým si dievčatko obzeralo kamienok, otvoril skriňu a povyberal z nej to málo vecí, ktoré si mohli dovoliť. Niekoľko náhradných čiernych uniforiem do školy, kabátik z baraniny, snehobiele aj pestrofarebné hidžáby, zopár ručne šitých šiat plných miniatúrnych korálikov a jedny, čo raz kúpil len tak od oka, keď išiel z práce. Všetko to zabalil do rozprestrenej plachty a konce zviazal do uzla. Chlpatú deku potiahol vyššie a na dôvažok ju pohladil. „Sladko spi, malý anjel, ráno nás čaká ťažká cesta.“ Vzal zo stoličky použitý hidžáb a zatvoril dvere. Šatku ručne vypral a vyvesil na šnúre vo dvore, až potom si ľahol. Skôr ako zaspal, v duchu ešte naposledy prešiel trasu.
2
Stavba z malých pálených tehál obalených zmesou blata a slamy poskytovala obom dostatok priestoru. Keď ešte žili v horách, ich dom býval obrovský. Domy tam ľudia nazývali durmi. Boli z kameňa a dreva, ibaže človeku stačilo aj menej. Tento malý v paštunskej časti mesta kúpil pre neho a pre sestru učiteľ Karim. V jednej z izieb spal jeho anjelik, v druhej, kde sa modlili, jedli a pili chai, zasa on. Na dvorčeku sa dalo umyť z odrezanej bandasky s vodou. Raz jej kúpi dom s priestrannou a čistou kúpeľňou, sľúbil si. Jeho sestra už istý čas navštevovala dievčenskú madrasu v Kalah Fatulah. Škola bola dosť ďaleko od ich bydliska, a tak ju cez týždeň prichýlila rodina Karimovej sestry. Vážil si ich pomoc. Bez vzdelania nebol človek v Afganistane nikým. Učiteľ sľúbil, že sa postará o školu aj o stravu. Aby sa s bratom neodcudzili, Karim mu ju vždy pred víkendom doviezol. Mali presne deň k dobru, kým po ňu Karim znova príde. Stihli by aj kolotoč. Malá bola od neho ťažko závislá od chvíle, keď tohto roku po zime otvorili pre deti City Park. Centrum zábavy postavili hneď za riekou Kábul, pod „televíznym kopcom“, kde stála miliarda antén, a kopec pokrýval každú telefónnu a rozhlasovú sieť metropoly. Deti lákali do parku obrovitánskym ruským kolom, videohrami alebo farebnými kolotočmi, nuž a sestrička tam víkend čo víkend nesmela chýbať. Dokonca sa za pár afghání mohli odfotiť s Mickey Mousom v nadživotnej veľkosti – dovtedy nevídaná vec. Zakaždým ju pomaľovali a domov sa vrátila ako motýlik, žabka či leopard. Farby pravdaže nešli dole. Musel jej potom drhnúť tvár až do zbláznenia, ale nikdy nemal srdce premenu na zvieratko odmietnuť. Do City Parku chodievali pešky a po ceste sa niekedy zastavili v ZOO. Aj kábulskú ZOO navštevovali Afganci hlavne pre vychýrenú atrakciu, tučné zafúľané prasa, z ktorého si robili žarty. Vždy cez víkend v piatok ráno zobúdzal sestru neskôr, ako bola zvyknutá, a obliekol ju do jej obľúbených azúrovomodrých šiat s tigrím lemovaním. Dnes však nezamierili do zábavného parku, ale na miesto, kde mohli začať od nuly. Rýchlymi krokmi vošiel do dvora, lebo súdiac podľa vône boli syrové boloni už hotové. Horúce ich vhodil do pripraveného hrnca a pobral sa späť do izby. Niečo sa mu nezdalo. To ráno naplánoval dokonale, a predsa akási maličkosť narúšala celkový dojem. Zazeral na hnedú kovovú bráničku, tu a tam zavŕzgala v pántoch. Nebola však pootvorená, ale… vypáčená! Kto by ich chcel vykradnúť? Potom, ako keď sa človeku vynoria v hlave horšie a horšie obavy v tesnom predstihu pred skutočnosťou, zistil, že chýba aj biely hidžáb zo šnúry na bielizeň. Hrniec s rachotom dopadol na zem a chlapec sa rozbehol k dverám sestrinej izby. Zastal, nepatrne zaváhal v nádeji, že snáď odpudí odpornú, dotieravú predtuchu, alebo akýmsi zázrakom zmení sled udalostí. Nakoniec kľučku predsa len zatlačil a zamrzol na prahu. Ako predvídal, posteľ zívala prázdnotou. Vtrhol dnu a nazrel pod ňu. Obehol aj zvyšok chatrče dúfajúc, že ju nájde schovanú, usmiatu, no hlavne skutočnú a živú. Nakukol za dvere, do skríň, prezrel kuchynku. Čo keď sa mu prešmykla poza chrbát ako myška, práve keď nedával pozor? Vybehol na ulicu a bezhlavo sa rútil každú chvíľu iným smerom. Ibaže ulice mátali vyľudnenosťou ranného kľudu. Ešte aj psí gang sa kamsi vytratil. Vrátil sa. S pocitom bezmocnosti sa dotackal späť do izby. Posteľ bola rozostlaná, chýbal zbalený uzlík šatstva aj sestrina školská taška, na hlinenej podlahe sedela len usmievavá plátenná bábika. Keby tak mohla prehovoriť… Bolo to definitívne. Padol na posteľ, z vankúša bolo stále cítiť jej ľúbeznú vôňu. Plával na studenom matraci, zaboril prsty do vlasov, trhal, šklbal. Najradšej by si rozškriabal tvár za to, že pripustil, aby sa niekto pokojne vkradol do domu a potichu vytiahol z postele jeho spiacu sestričku. Nevedno, ako dlho tam ležal, keď ho zobudilo zvonenie v kuchyni. Prudko vybehol z izby, cestou sa udrel o zárubňu a vzápätí zavadil o stoličku. Vyzváňalo neznáme číslo. „Pomodlil si sa?“ ozval sa hrejivý hlas, hneď ako sa zdvihol. Zrazu dostal strach klásť akékoľvek otázky. Vedel len, že učiteľ už nepríde. Zahryzol si do spodnej pery. „Áno,“ odpovedal pokorne.
3
Keď sa ozval prvý ranný azan, osušil si chodidlá. Starý sovietsky budík značky Raketa s červenou hviezdou v strede ukazoval presne 04.46. Poumýval sa v podpazuší a v rozkroku, potom sa dokonale oholil. Sám sebe voňal, dlho sa obzeral v malom zrkadle s odštiepeným rohom, no s výzorom príliš spokojný nebol. Necítil sa svoj, pretože obleky nosili všetci tí pätolízačskí úradníčkovia. V susedstve našťastie Hazári a Tadžici nebývali. Obľuboval džínsy, športové sako so záplatami na lakťoch, a nie oblek, ktorý na ňom visel ako prázdne vrece. Bosky sa postavil na malý, ručne tkaný koberec. Odtiene červenej boli pospájané do všakovakých symetricky dokonalých vzorov, zostrihaná vlna hebko a príjemne hladila chodidlá. Smer, ktorým je Ká’ba, poznal inštinktívne. Rozptyľujúce okolie, spomienky na sestru, utešené aj čerstvo trýznivé, to všetko zahodil za hlavu. Pribrzdil zmysly. Už necítil pach ovčiny z koberca ani závan vody po holení. Privrel viečka a myslel na Alaha – milosrdného a odpúšťajúceho. Ruky zdvihol do výšky uší. „Alláhu akbar,“ povedal ticho. Pravou rukou prekryl ľavé predlaktie a začal odriekať verše v arabčine. Na konci modlitby sa dotkol hlavou a dlaňami zeme. Namaz mu liečil dušu. Ako vzácny životodarný nektár. Zalievalo ho blaho. V jeho vnútri sa niečo zachvelo od šťastia, želal si, aby ten pocit trval večne. S návratom do skutočnosti, akoby z pomsty alebo v hneve, zaznel hlas rodičov. Stáli pri ňom a nespokojne načúvali jeho slovám. Sestru si vymenil za nového Boha! Zradca! Zradca! Zradca! Preludy ho obviňovali, prenasledovali, chceli ho uštvať. Budil sa spotený a vystrašený na smrť, no od predošlého rána ho morili bez prestania aj cez deň. Okolitý svet bol bezduchý a sivý. Slnko mu však razom zohrialo tvár a mierne ho oslepilo. Uličky v susedstve sa prebúdzali do nového dňa, aj keď mu ľudia boli v tej chvíli ľahostajní. Zašiel za roh a trochu pobehol. Objavila sa cesta Darul Aman s palácom po ľavej ruke. Na bývalé sídlo afganskej aristokracie sa ruina už dávno nepodobala, každý múr to dokazoval stovkami dier po strelách a črepinách granátov. Polorozpadnutá strecha podlhovastej kupoly a dvoch veží, z ktorých trčala len kovová konštrukcia, už neposkytovala prístrešie ani pre tých niekoľko od ópia závislých kábulských narkomanov, ktorí v nej večer čo večer hľadali záchranu pred počasím. Niekdajší skvost mesta tu teraz stál ako fantóm po prežitej hrôze bojov medzi klanmi mudžahídov a komunistov, oboch strán bažiacich po moci. Po Darul Aman sa pohybovalo len minimum ľudí. O niečo ďalej, na opačnej strane cesty, sa nachádzal policajný kontrolný bod. Chlapec sa výdatne potil, z hustých vlasov mu po spánkoch stekali nepatrné pramienky. Muži v sivých uniformách pripravovali raňajky, mladý policajt v jeho veku priniesol baklavu a hrniec ryže. Sluhovia, ako ich volal učiteľ, sa káfirom zapredali za sto mizerných dolárov mesačne. Samotný Kábul bol podobnými stanovišťami zaplavený, aby navodzoval dojem bezpečného miesta. Hentých rozospatých sa však zločinci ani teroristi báť nemuseli. Ošúchané kalašnikovy viseli zaháknuté popruhmi o spätné zrkadlo zeleného Rangera alebo o dvere kontajnerovej miestnosti na spanie. Bol by sa stavil, že v zásobníkoch im chýbajú náboje, pretože pri poslednom kriketovom zápase s Indiou sa horlivo strieľalo do vzduchu. Muži mali namiesto obvyklých československých kanád len kožené sandále a chýbala im disciplína. Ale veď on je len obyčajný mladík, čo sa snaží dostať včas do práce, preto ľahostajne odvrátil pozornosť od tejto scény. „Daj bakšiš,“ vytrhla ho z myšlienok žobráčka v modrej burke. Srdce sa mu rozbúšilo, snažil sa rozpoznať, kto sa skrýva za mriežkou, ani vo sne by mu nenapadlo, že ho osloví žena. Už-už chcel niečo povedať, možno aj zaloviť naprázdno v saku, akoby hľadal zopár afghání, keď sa pri malej dielni vľavo z ničohonič vzpriamil muž, čo opravoval auto. Bol nižšieho vzrastu, bez fúzov a brady, v bežnej afganskej košeli bez vzoru a v širokých nohaviciach. Zahodil handru. „Choď svojou cestou, žena.“ Podal mu ruku, na mechanika zvláštne mäkkú, čo ho ihneď upútalo. „As-salámu alajkum. Chobasti? Džorasti? Si tu skôr.“ Chlapec chvíľu hľadel za odchádzajúcou žobráčkou, potom sa obrátil k mužovi. „Wa alajkum as-salám. Chobastam, tašakor. Nechcel som strácať čas,“ odpovedal zmätene. „Je to kúsok odtiaľto. Nasleduj ma a drž si odstup! Pre istotu.“ Chlap neotáľal a zamieril do obývanej zóny. Prešiel štyri ulice zástavby, potom zahol doprava a pokračoval dlhou povytĺkanou cestou takmer až na samý koniec dištriktu, kde sa nachádzali už len staveniská, dlhé polia a na smetisku ďalšie hladné psiská. Vchod do hlineného domu zakrývala zamastená plachta. Muž ju odhrnul a čakal, kým ho chlapec nedobehne. Na udupanej hline sedeli dievčatá, na prvý pohľad dvojčatá, pri nich plakal usmrkaný chlapec. Žiadne z detí nemalo viac ako tri roky. Matka ich striedavo kŕmila so zdvihnutou burkou, odkrývajúc tak časť tváre. Hostia bez pozdravu, akoby pre ženu neexistovali, prešli do zadnej miestnosti za ďalším závesom. Dvaja Paštúni vstali. Prvého nepoznal, druhého, oblečeného v čiernom péráhan wa tunbán, sa obával viac ako samotného diabla. Volal sa Akhtar. Skupina bola asi narýchlo pozbieraná a rozkazy vydával bez akýchkoľvek pochybností Akhtar. Nemohli sa poznať dlho, aspoň s Akhtarom nie, pretože z ich správania sa dala vytušiť naivná neopatrnosť. Akhtar nenávidel úsmevy a potľapkávanie. Tí dvaja nepôsobili ako povstalci, preto sa chlapec domnieval, že sú tam z nejakých rýdzo technických dôvodov. Privítali sa, pobozkali a mávnutím ich pozvali k šálke chaiu. Posadali si iba tak, na koberce. Izba pôsobila stroho, sparťansky, nebola tu výzdoba ani nábytok, aj okná chýbali. Akhtar sa pohrával s modrou misbahou. Žmolil ju a načúval suchým krátkym vetám svojich druhov. Ešte chvíľu sa rozprávali kandahárskou paštunčinou, ktorej chlapec príliš nerozumel, potom sa mu Akhtar ako veliteľ skupiny prihovoril vo fársí. „Niektorých ľudí si vážim a rešpektujem ich. Sú pre mňa niečo ako rodina. Moji bratia.“ Chlapec nekonfliktne prikyvoval, pretože nemal ani najmenšieho zdania, kam veliteľ mieri. Hovoril pomaly, až negramotne, ako keď niekto loví v pamäti, alebo ako človek priveľmi skúpy na slovo. „A títo moji bratia… ti veria.“ Zahniezdil sa, nečakal kompliment. „Je to pre mňa veľká česť, Akhtar khán,“ chytil sa za srdce. Nastalo dlhé ticho, počas ktorého si muži vymieňali neisté pohľady. Všetci okrem Akhtara. „Ale ja ti neverím,“ mľaskol kútikom, ani čo by potreboval špáradlo. Chcel protestovať, ale neodvážil sa. Akhtarovo nepredvídateľné správanie ho vždy miatlo. Mohol vás pobozkať a hneď nato prebodnúť mečom. Aj teraz to pokojne mohol urobiť. „Abdul-Saboor nám povedal,“ Akhtar ukázal na chlapa s jemnými rukami, „že na ulici si pôsobil rozrušene.“ Urobil pauzu, napil sa chaiu a sledoval chlapcovu reakciu. Ten sa ani nepohol. „Nejaký problém?“ Prisunul sa bližšie, akoby chcel nazrieť do jeho duše, načrieť, ukradnúť niečo zo studne plnej tajomstiev. Potom hodil na čajový podnos kúsok kameňa indigovej farby ukotveného na koženej šnúrke. Nebola to mishaba, ale… Chňapol po ňom, no Akhtarova dlaň ho zastavila pevným úchopom oveľa, oveľa skôr. „Ak máš pochybnosti, teraz je chvíľa…“ Chvíľu zotrvali v strnulej póze. Chlapcovi stvrdli lícne kosti. „Som rozhodnutý, Akhtar khán. Šahíd, martýr.“