AGENT 000

Po stý raz už Alex preklial Alana Blunta slovami, o ktorých ani netušil, že ich ovláda. Bolo takmer päť hodín popoludní, hoci mohlo byť pokojne aj päť ráno. Počas celého dňa sa obloha skoro vôbec nemenila. Zostávala sivá, chladná a nemilosrdná. Neustále padal dážď, jemné mrholenie, ktoré vietor rozvieval všetkými smermi. Voda mu nasiakla do údajne vodotesného oblečenia, miešala sa s potom a špinou. Chlad mu prenikal do špiku kostí. Rozložil si mapu a ešte raz si skontroloval svoju polohu. Mal by sa nachádzať neďaleko posledného SB v ten deň – posledného stretávacieho bodu – nevidel však nič. Stál na úzkom chodníku z naplavenej sivej sutiny, ktorá mu pri chôdzi škrípala pod kanadami. Chodník sa hadil po vrstevnici kopca, pričom z pravej strany zívala priepasť. Nachádzal sa kdesi v Brecon Beacons a mala tu byť vyhliadka, ale znemožňoval ju neustály dážď a slabnúce svetlo. Niekoľko stromov sa krivilo na úbočí s listami tvrdými ako pichliače. Za ním, pred ním, pod ním všetko vyzeralo rovnako. Krajina nikoho. Alex si necítil celé telo. Desaťkilový ruksak, ktorý si musel naložiť na plecia, sa mu do nich zarezával a na chrbte mu vyšúchal pľuzgiere. Pravé koleno, na ktoré predtým spadol, mu už síce nekrvácalo, zato ho však poriadne štípalo. Plece mal doudierané a na jednej strane krku poriadny škrabanec. Maskovací oblek – svoje maskáčové nohavice vymenil za ozajstné vojenské – mu nesedel, zarezával sa mu do nôh a pod pazuchu, ale všade inde mu voľne visel ako na strašiakovi. Uvedomoval si, že je na pokraji vyčerpania, taký unavený, že už ani necíti, koľko bolestí ho zmára. Keby nemal v dávke na prežitie, ktorou ho vybavili, glukózové a kofeínové tabletky, bol by už skončil pred niekoľkými hodinami. Ak zakrátko nenájde SB, nebude schopný ďalej pokračovať. Stratí kurz a je „odrovnaný“, ako tomu tu hovorili. Či sa len všetci potešia. Alex preglgol pochuť porážky, zložil mapu a prinútil sa šliapať ďalej. Prechádzal deviatym či už desiatym dňom výcviku. Pomaly strácal pojem o čase, stával sa rovnako beztvárny ako dážď. Po obede s Alanom Blumtom a pani Jonesovou ho z pánskeho sídla presťahovali do surového dreveného zrubu vo výcvikovom tábore vzdialenom niekoľko kilometrov. Stálo v ňom dokopy deväť takých barakov, v každom po štyri postele a štyri kovové skrinky. Do jedného natlačili piatu, aby sa v nej mohol ubytovať Alex. Vedľa stáli ešte dve búdy natreté inou farbou. V jednej bola kuchyňa a jedáleň mužstva a v druhej záchody, umývadlá a sprchy, široko-ďaleko však ani jediný kohútik s teplou vodou. Prvý deň pobytu v tábore Alexa predstavili veliteľovi výcviku, neskutočne horlivému seržantovi. Patril k tým ľuďom, ktorí si myslia, že zjedli všetkú múdrosť sveta, kým nestretol Alexa. Prihovoril sa mu, až keď niekoľko dlhých minút skúmal nový prírastok. „Nie je mojou úlohou klásť otázky,“ začal. „Ale keby bolo, rád by som vedel, prečo mi sem posielajú decká. Vieš vôbec, synak, kam si sa dostal? Tu nie sme v disneylande, ani v stredomorskom klube.“ Sekal slová po slabikách a jednotlivo ich vypľúval. „Poslali mi ťa na jedenásť dní a chcú, aby som s tebou vykonal výcvik, ktorý bežne trvá štrnásť týždňov. To už nie je ani šialenstvo, ale samovražda.“ „Ja som sa sem nepýtal,“ odvetil Alex. Seržant okamžite zaziapal: „neopováž sa ešte raz prehovoriť, pokiaľ ťa sám nevyzvem. A vždy ma oslovuj pán seržant. Jasné?“ „Áno, pán seržant.“ Alex si v duchu povedal, že tento chlap je ešte horší ako jeho učiteľ zemepisu. „V súčasnosti tu máme päť operačných jednotiek,“ pokračoval poddôstojník. „Pridáš sa k jednotke K. Nepoužívame písmená. Ja nemám meno. Ty nemáš meno. Ak sa ťa niekto opýta, čo robíš, odpovieš mu, že nič. Niektorí chlapi budú na teba možno tvrdí. Niektorým sa nebude páčiť, že si tu. Čo ti nebude voňať. Budeš sa s tým však musieť vyrovnať. A je tu ešte jedna vec, ktorú by si mal vedieť. Môžem ti síce poskytnúť isté úľavy, si ešte chalan, nie muž, ale ak sa budeš sťažovať, si odrovnaný. Ak sa rozplačeš, si odrovnaný. Synak, medzi nami, ja osobne sa postarám, aby som ťa odrovnal.“ Po tomto rozhovore sa Alex pripojil k jednotke K. Tak ako seržant predpovedal, chlapi neskákali od nadšenia, keď ho zbadali. Boli štyria. Ako Alex čoskoro zistil, Oddelenie špeciálnych operácií tajnej služby MI6 posiela svojich agentov do rovnakého výcvikového tábora ako špeciálna letecká služba ŠLS. Väčšina výcviku vychádzala z metodiky ŠLS, čo malo vplyv aj na počet členov a zloženie každého tímu. Operačnú jednotku K teda tvorili štyria muži, každý sa špecializoval na niečo iné a jeden chlapec očividne bez špecializácie. Všetci mali okolo dvadsaťpäť rokov a v družnom tichu ležali rozvalení na pričiach. Dvaja fajčili. Jeden rozoberal a skladal svoju zbraň – deväťmilimetrovú vysokovýkonnú pištoľ Browning. Každý dostal krycie meno: Vlk, Lišiak, Jež a Had. Alexovi prischla prezývka Holub. Skupine velil Vlk, práve sa hral s pištoľou. Bol nízky a svalnatý...