Predhovor

Evolucionisti 19. storočia si predstavovali Zem ako veľké laboratórium či dielňu organického vývoja: bola to pre nich jagavá planéta života rotujúca v obrovskom vesmíre. Z tohto obrazu sa zrodil nový pohľad na chápanie prírody. Zmenil naše nazeranie na seba samých i na všetky živé bytosti. Stali sa z nás navzájom pospájaní súťažiaci, a nie oddelené stvorenia. Dnes žijeme v tieni – či osvietení – tohto moderného biologického svetonázoru. História modernej evolučnej vedy sa nezačína Charlesom Darwinom, ba ani biológiou. Začína sa prelomovými objavmi geológie a paleontológie z konca 18. storočia. Veru, keď si Darwin v tridsiatych rokoch 19. storočia osvojil evolučný pohľad na biologické počiatky, sám sa považoval rovnako za geológa ako za biológa. V tom čase sa, našťastie, nemusel onálepkovať ani ako geológ, ani ako biológ – namiesto toho si mohol zvoliť označenie s oveľa širším záberom – „prírodovedec“. To zahŕňalo rozličné oblasti vedeckého bádania, vďaka čomu napokon sformuloval svoju teóriu evolúcie prírodným výberom. Darwinova teória prenikla hlboko do vedy a spoločnosti, pričom zostalo len málo, čoho by sa nedotkla. Takmer storočie viedli vedci ostré spory o tom, ako evolúcia funguje. Konsenzus sa v tejto otázke začal v rámci vedeckej komunity vynárať až v tridsiatych rokoch 20. storočia, keď hlbšie pochopenie genetiky viedlo k zrodu modernej neodarwinistickej syntézy. Vedci však ešte aj dnes debatujú o detailoch evolučnej teórie a pre mnohých je „pes zakopaný“ práve v tých detailoch. V laickej verejnosti doteraz nejestvuje zhoda ani v tom, či sa druhy vôbec vyvíjajú, a už vonkoncom nie v tom, či človek (alebo podstata ľudskosti) vznikol čisto prírodnými procesmi z iných foriem života. Hranice sú priepastné, len málo myšlienok nás ovplyvňuje väčšmi ako myšlienky o našom vlastnom pôvode. Východiskovým bodom pre akúkoľvek diskusiu o organických počiatkoch je pochopenie toho, ako sa vyvíjala moderná teória evolúcie. Je to neobyčajný príbeh sebaobjavovania, ktorý vytvoril predstavy ovplyvňujúce naše základné ponímanie, čo vlastne znamená byť človekom. A ešte sa ani zďaleka neskončil. Aj ďalej sa budeme dozvedať stále viac o organických počiatkoch – a o nás samých – aspoň dovtedy, pokým zostanú naše mysle otvorené novým myšlienkam vo vede. Načrtnutá história evolučnej vedy stavia na mojich predchádzajúcich štyroch knihách, ktoré sa zaoberajú rozličnými hľadiskami tejto problematiky. Zostávam trvalým dlžníkom osobám a inštitúciám, ktoré mi pomáhali vo výskume i pri písaní týchto kníh, mnohé sú v nich uvedené. Všetkým týmto ľuďom a organizáciám ešte raz ďakujem. Čo sa týka tejto knihy, ťažil som z pripomienok Duncana Portera, Michala Arnolda, Rodneyho Mauricia a Thomasa Lessla, podpory mojej manželky Lucy a nadšenia mojich detí Sarah a Luka. Vďaka vám všetkým. Napokon som hlboko zaviazaný Willovi Murphymu z Random House. Táto kniha jestvuje vďaka jeho vízii a vďaka jeho recenzii je lepšia. ....

Georges Cuvier mal veľkú hlavu – neobyčajne veľkú hlavu – a ego hádam ešte väčšie, ako jeho veľká hlava dokázala pojať. Zo svojej pozície jedného z najvýznamnejších predstaviteľov francúzskej vedy zbieral akademické posty a oficiálne vyznamenania tak, ako niektoré rozmaznávané deti zbierajú hračky: nikdy ich nemajú dosť a chcú sa hrať so všetkými naraz. Za svoje príspevky k stavaniu základov modernej biológie Cuvier ochotne znášal prirovnávanie svojej osoby k Aristotelovi, ktorému sa pripisuje rola zakladateľa vedy ako takej. Ako prírodovedec sa Cuvier s obľubovou pasoval za „francúzskeho Newtona“ – vnášal poriadok do vied o živote tak, ako Isaac Newton vniesol poriadok do fyziky. Cuvierove rigorózne empirické metódy otvorili dvere k poznaniu biologickej histórie Zeme, čo iných priviedlo k myšlienke organickej evolúcie, ktorú on sám tvrdošijne odmietal. Keďže jeho vplyv na štýl a podstatu biológie 19. storočia prekonal každého iného prírodovedca, história modernej vedeckej teórie evolúcie začína práve ním – jej zarytým odporcom. Narodil sa roku 1769 vo vzdelanej buržoáznej rodine, v protestantskej francúzsky hovoriacej časti nezávislého francúzsko-nemeckého vojvodstva Württemberg. Cuvier študoval na oblastnej akadémii, s cieľom slúžiť vláde vojvodstva. Jeho matka nástojila na tom, aby vo vzdelaní vynikal, a tak v jeho štúdiu nechýbal solídny úvod do prírodných vied – tradičný predmet zahŕňajúci také moderné vedné oblasti ako biológiu, geológiu, oceánografiu, mineralógiu a paleontológiu. Prírodné vedy sa stali jeho vášňou. V roku 1788 mu vláda v jeho domovskej oblasti neposkytla žiadne voľné pracovné miesto, a tak prijal zamestnanie súkromného učiteľa v jednej urodzenej francúzskej rodine v Normandii. Tam sa v rámci vedľajšej činnosti ponoril do skúmania morských bezstavovcov. V relatívnom bezpečí vidieckej Normandie prečkal Francúzsku revolúciu, ktorá sa začala v roku 1789. Spočiatku do nej vkladal veľké nádeje, no začiatkom deväťdesiatych rokov sa zmenila na strašnú udalosť. Keď v roku 1793 Francúzsko anektovalo jeho domovinu, Cuvier sa stal francúzskym občanom a prijal miesto v revolučnej administratíve Normandie, a to aj napriek tomu, že vnútorne s útlakom ústrednej moci nesúhlasil. Svoju pozornosť sústredil na zoologický výskum v teréne. V roku 1795, keď v Paríži prevzala moc umiernená republikánska vláda a prisľúbila, že obnoví centrálnu vedeckú ustanovizeň zrušenú počas obdobia útlaku, sa Cuvier presťahoval do hlavného mesta, kde videl lepšie možnosti pre svoju ďalšiu vedeckú kariéru. Pre schopných a ambicióznych prírodovedcov poskytoval Paríž množstvo príležitostí. Cuvier nastúpil na miesto asistenta v renomovanom Prírodovednom múzeu a toto pracovisko už nikdy neopustil. Čakal ho závratný vzostup. Výskum prírodných vied sa zmenil na nepoznanie. Cuvier sústredil svoje bádanie na rodiacu sa porovnávaciu anatómiu – bol presvedčený, že vnútorná stavba živočícha odhaľuje jeho funkciu, a teda aj skutočnú povahu. Podľa neho platilo v biológii to isté ako všade inde, t. j., že tvar podlieha funkcii. Pri svojom bádaní ťažil najmä z postavenia najvýznamnejšieho prírodovedného múzea na svete – zoologické zbierky sa vďaka Napoleonovej armáde, ktorá pľundrovala zbierky po celej Európe, rýchlo rozrastali. Vojnová korisť v podobe živých, fixovaných i fosilizovaných preparátov prichádzala až z takých vzdialených krajín ako Rusko či Egypt. Cuvier napokon navrhol na základe anatomickerj stavby rozlišovať štyri (ale len štyri) vetvy (sám ich nazýval embranchements) živočíchov: stavovce (s chrbticou), mäkkýše (so schránkou), článkovce (napríklad hmyz) a lúčovce (napríklad hviezdovce). „Nižšie členenia,“ napísal, „sú iba povrchovými modifikáciami založenými na vývine alebo na pridaní určitých častí, ktoré však v nijakom prípade nemenia podstatu plánu.“1 Tento pohľad, pevne založený na anatomickej analýze a dodnes reflektovaný (s modifikáciami) v modernej taxonómii, rozdrvil hierarchický koncept jediného veľkého reťazca bytostí, stúpajúceho v jemných postupnostiach od najjednoduchšej formy života až po človeka, ktorý sa datoval od Aristotela. Myšlienka vidieť vo všetkých živých tvoroch antropomorfné usporiadanie ustúpila v biológii skúmaniu organizmov nezávisle od človeka.