Bernhard Schlink: Predčítač

Keď som mal pätnásť, dostal som žltačku. Choroba sa začala v jeseni a skončila na jar. Čím bol starý rok chladnejší a tmavší, tým som bol slabší. Až v novom roku som sa začal zviechať. Január bol teplý a mama mi dala posteľ na balkón. Videl som nebo, slnko, mraky a počul som, ako sa na dvore hrajú deti. V jeden februárový večer som začul spievať drozda. Prvá prechádzka ma z Kvetnej ulice, kde sme bývali na druhom poschodí masívneho domu zo začiatku storočia, zaviedla do Staničnej ulice. Tam som sa v jeden októbrový pondelok cestou zo školy povracal. Už niekoľko dní som sa cítil zoslabnutý, bol som taký slabý ako nikdy predtým. Každý môj krok ma stál mimoriadne veľa námahy. Keď som doma alebo v škole stúpal po schodoch, nohy mi len-len že nevypovedali službu. Nemal som ani chuť do jedenia. Aj keď som si sadol k stolu hladný, o malú chvíľu mi prestalo chutiť. Ráno som sa budil so suchom v ústach a s pocitom, že mi vnútorné orgány oťaželi a nie sú v mojom tele na správnom mieste. Hanbil som sa za svoju slabosť. Hanbil som sa najmä vtedy, keď som sa povracal. Ani to sa mi predtým nikdy nestalo. Ústa som mal zrazu plné, pokúsil som sa ich obsah znova prežrieť, stisol som pery, ruku som si dal pred ústa, ale z nich sa všetko valilo cez prsty von. Oprel som sa o múr, hľadel som na zvratky pri svojich nohách a zadúšal ma biely hlien. Žena, čo sa ma ujala, sa správala skoro až hrubo. Vzala ma za ruku a zaviedla cez tmavú chodbu do dvora. Hore boli od okna k oknu napnuté motúzy, na ktorých sa sušila bielizeň. Na dvore bolo naukladané drevo; v otvorenej dielni vrešťala píla a odletovali piliny. Pri vchode do dvora bol vodovodný kohútik. Žena pustila vodu, najprv mi umyla ruku a potom mi vodu, ktorú si nabrala do dlaní, šplechla do tváre. Tvár som si potom utrel do vreckovky. „Vezmi druhé!” Pri vodovode stáli dve vedrá, jedno chytila a naplnila. Ja som vzal a naplnil druhé a šiel som za ňou po chodbe. Naširoko sa rozohnala, voda pleskla na chodník a zvratky odplavila do kanála. Zobrala mi z ruky druhé vedro a uštedrila chodníku ďalší prúd vody. Vzpriamila sa a videla, že plačem. „Chlapček”, povedala začudovane. „Chlapček.” Vzala ma do náručia. Nebol som od nej oveľa väčší, cítil som jej prsia na svojej hrudi, v tesnom objatí som si cítil pokazený dych a jej svieži pot a nevedel som, čo si mám počať s rukami. Prestal som plakať. Spýtala sa ma, kde bývam, postavila vedrá do chodby a odviedla ma domov. Šla vedľa mňa, v jednej ruke niesla moju školskú tašku a druhou ma držala za ruku. Zo Staničnej ulice nie je ďaleko do Kvetnej ulice. Kráčala rýchlo a s takou rozhodnosťou, ktorá ma priamo pobádala držať s ňou krok. Pred naším domom sa rozlúčila. V ten istý deň mama zavolala lekára, ktorý mi zistil žltačku. Raz som mame rozprával o tej žene. Nemyslím, že by som ju inak bol navštívil. No moja matka pokladala za prirodzené, aby som po vyzdravení kúpil zo svojho vreckového kyticu kvetov a aby som sa tej žene šiel poďakovať. A tak som sa koncom februára vybral do Staničnej ulice.